Basnicky.sk

Boli sme nekoneční,
ale nemohli pozrieť na nebo cez záclonu,
sklonení a zranení,
no aj napriek tomu
kúsok po kúsku
si ma zabíjal
a ja som to tak milovala,
túto vysnenú lásku,
keď si stál na streche kina
a zdola ti mával život,
videla som ťa
ako odraz duše,
ako niečo dokonalé,
len to jediné,
pohľad a objatie
pri západe slnka,
práve vtedy mi z oka tiekla slza,
vraví 'zbohom, láska moja',
ver však,
navždy patrím iba tebe
v čase,
keď sny dávali zmysel,
jediná pieseň,
dotyk rúk a potom
stratilo sa moje slovo,
spolu s ním aj život,
pretrhli sa nite lásky,
ostali tam iba jazvy.

Prázdny,
taký hlboký a nič viac,
uteká
deň za dňom na mesiac,
no niekde,
ešte hlbšie než celkom na dne
slabý šepot
a záblesk večných,
tých snov nekonečných,
keď si pri mne stál
a ľadovú noc zohrieval,
hoci je už všetko preč,
tíško plačem,
vráť sa späť...