Basnicky.sk

Brosandi
hendumst í hringi
höldumst í hendur
allur heimurinn óskýr
nema þú stendur

Rennblautur
allur rennvotur
engin gúmmístígvél
hlaupandi inn í okkur
vill springa út úr skel

- Sigur Rós

***

Ptvel sa mierne otriasol, prebehol si rukou po vtáčom zobáku a vyletel z mláky, ktorá sa rozlievala v kúte Jasnovskej ulice. Mal šťastie. Naokolo nikoho nebolo. Ptvel si rukou utrel ústa a vzniesol sa k oblohe. Už to potreboval. Preletieť sa pomedzi oblakmi. Netúžil však po tom z nejakej patetickej zábavky. Nie. Potreboval to k životu. A to doslova. Patril totiž k tým vzácnym „medzičlánkom medzi vtákom a človekom,“ ktorí musia aspoň raz za dva dni vyletieť von a poriadne sa prevetrať a to aspoň niekoľko tisíc metrov nad morom. Inak by umreli. Nikto nevie prečo. Smutné. Tragické. Pravdivé.

Ptvel žil vo svojej mláke už zopár týždňov a nesťažoval si. Ostatne, on nebol jeden z tých, ktorí by si stále sťažovali. Ach, aký je ten osud krutý. Ptvel si vystačil aj s minimom. A to minimum bola tá mláka. Jeho ostatní kolegovia boli zariadení o trochu modernejšie (mali mláky s oslími ušami), ale to mu na čele žiadne vrásky nerobilo. Je to zbytočný luxus, hovorieval si. A taktiež nevedel pochopiť, načo tie oslie uši tej mláke vlastne slúžia. Napokon usúdil, že to bude mať niečo do činenia so satelitmi a televíziami. Ptvel vo vzduchu urobil ladné salto a rozpažil ruky. Nadýchol sa. Znova urobil salto. Vydýchol.

Ach, ako si týmto cvičením zvýšil kapacitu pľúc! Nabilo ho to energiou a voľnosťou. Zatrepotal rukami vo vzduchu, ako práve vyliahnuté mláďa červa lietajúceho a pomaly sa zniesol na vrchol najvyššej budovy v meste. Rád tu sedával. Pozoroval hemženie tam dole a občas sa bavil na účet obyvateľov, keď im pľul na hlavy. Isteže vedel, že to nie je príliš pekné, ale aj tak to proste robiť musel. V zobáku sa mu totiž hromadilo nezadržateľne veľa slín a jemu nezostávalo nič iné, len ich všetky postupne vypľúvať. Najlepšie v troch intervaloch za deň.

Ptvel vstúpil na strechu a poobzeral sa. Potom sa posadil, aby si mohol vychutnať východ slnka. Najprv si samozrejme nasadil svoje veľké potápačské okuliare. Na slnečné lúče bol trochu citlivý. Práve ich vyťahoval z vrecka, keď si všimol, že niekoľko metrov od neho sedí nejaké dievča. Zadíval sa na ňu. Nepozerala sa naňho. Miesto toho sa dívala pred seba. Tmavé vlasy jej viali. Tu hore bol silný vietor. Ptvel nechápal, že si ju nevšimol skôr. Pristúpil k nej a posadil sa tesne vedľa ňu.

„Zdravím,“ povedal hlasom nezáväzného konverzátora. Žena k nemu obrátila tvár a keď uvidela jeho vtáčí zobák, trochu sa zarazila.
„Idete z maškarného?“ spýtala sa.
„Maškarného?“
„Hej.“
„Teda... Neviem síce, čo to je, ale... zrejme nie. Ja som prišiel z kaluže.“
„Aha. Z kaluže?“
„Tak, tak.“
„A z akej?“
„Z tamtej,“ ukázal Ptvel prstom smerom dole.
„Aha,“ kývla hlavou žena. „Vidím ju.“
„To je môj domov.“
„Vy bývate v kaluži?“
„Áno.“
„Nie je tam vlhko?“
„Vlhko? Teda, ani nie...“
„Žijete tam už dlho?“
„Pár týždňov. A vy?“
„Ja v kaluži nežijem.“
„Viem. Myslel som... Ako dlho tu žijete vy?“
„Kde tu?“
„Predsa na tejto streche.“
„Che. Ale ja tu nežijem.“
„Nie,“ zneistel Ptvel.
„Nie. Mám vlastný byt.“
„Aha. Byt. Fajn. Tak to už je niečo.“
„Ale už sa doňho nevrátim.“
„Prečo?“
„Preto!“ odsekla nečakane nahnevane a zadívala sa dolu, na prebúdzajúci sa mestský zhon.
„Ahá!“ zvolal Ptvel takmer natešene. „Že vy sa chcete zabiť?“
„Čo je vás do toho?“
„Namôjdušu! Ona sa chce zabiť!“
„Mohli by ste byť tichšie?“
„Prečo to chcete urobiť?“ reval ďalej Ptvel. „Rozišli ste sa s frajerom, čo?“
„Prosím vás,“ hodila rukou. „Vyzerám, ako nejaká puberťáčka?“
„No...“
„Sklapnite!“
„Ako si prajete,“ usmial sa Ptvel.
„Proste to chcem urobiť,“ povedala.
„Bez dôvodu?“
„Áno.“
„To je škoda.“
„Prečo?“
„S dôvodom sa vždy umiera lepšie.“
„Čo tým myslíte?“
Pokrčil plecami.
„Ak viete, prečo umierate, je to lepšie.“
„A pre koho?“
„Pre vás.“
„Keď umriem, už mi to bude jedno.“
„Hm. To asi hej. Ale možno vás to bude hriať pri srdci tam... na druhom svete.“
„Ja v také veci neverím.“
„Veď ani ja.“
„Tak prečo ste o tom začali hovoriť?“
„Myslel som si, že vy veríte.“
Usmiala sa a vstala.
„Kto vlastne ste?“
Ptvel pokýval hlavou, akoby hovoril: „To je otázka!“ a potom povedal:
„Som Ptvel. Lietajúci medzičlánok medzi človekom a vtákom.“
„Ou,“ pokývala hlavou žena. „O tom som ešte nepočula.“
„Neprekvapuje ma to. Zostalo nás len pár. Ale prežívame.“
„Kde?“
„Ehm... Najčastejšie v kalužiach.“
„Aha,“ usmiala sa. „Ja som Monika.“
„No, Monika,“ povedal Ptvel, zdvihol sa a zacvakal zobákom. „Rád som vás spoznal. Ale už musím...,“ a mávol rukou kamsi za seba. Otočil sa a odchádzal. Napokon sa zarazil a obzrel sa cez plece.
„Keď odídem...,“ začal. „Nebudete sa chcieť zabiť, však?“
Pokrčila plecami.
„Možno áno, možno nie.“
„To je dosť neurčitá odpoveď.“
„Položili ste neurčitú otázku.“
„Hm. Nemali by ste to robiť,“ zamručal.
„Skutočne? A prečo?“
„Pretože svet je nádherný.“
„Tieto kraviny si nechajte pre staré panny, Ptvel.“
„Fakt je to tak,“ trval si na svojom. „Hlavne z vtáčej perspektívy.“
„Ja vták nie som.“
„Ani ja nie.“
Zamyslel sa.
„Teda možno tak napoly, ale to je jedno... Hlavne, že viem lietať.“
„Vy viete lietať?“
„Prirodzene.“
„Neverím vám.“
Zháčil sa.
„Neveríte?“ spýtal sa dôrazne. Pobavene pokrútila hlavou.
„Prečo mi neveríte?“ nechápal.
„Preto. Lietať vedia len vtáci.“
„Tak to sa teda veľmi mýlite, mladá dáma!“
„Naozaj? Tak mi to ukážte!“
„Čo? Lietanie?“
„Nie! Dvojité salto vzad skrz obruč!“ prehodila sarkasticky.
„Hm. Máte obruč?“
Povzdychla si.
„Ukážte mi to lietanie,“ povedala
Ptvel sa zamyslel.
„Ale vraveli ste, že mi neveríte, že?“ spýtal sa.
„Presne tak.“
„Takže keď podľa vás klamem... tak, keď sa budem pokúšať vzlietnuť, tak... umriem.“
„Presne!“ povedala dychtivo.
„Pche!“ odfrkol si Ptvel a pristúpil k okraju strechy. Zhlboka sa nadýchol. Monika sa naňho pozorne dívala a proti svojej vôli začínala byť zvedavá. Ptvel rozpažil ruky a skočil. Monike poklesla sánka. Naozaj letel. Vznášal tam, priamo pred ňou a pod ním bol len prázdny priestor, v ktorom gravitácia očividne zaspala.
„Ako to robíte?“ spýtala sa a oči jej dobre, že nevyliezli z jamiek.
„Normálne,“ prehodil. „Proste... Normálne.“
„Aha. A môžete ma to naučiť?“
„Uťahujete si zo mňa?“
„Prečo?“
„Vy neviete lietať?“
„Samozrejme, že nie!“ zvolala Monika, celá nahnevaná, že riešia takéto elementárne veci.
„No, to sú mi veci,“ pokrútil Ptvel hlavou. „Doteraz som bol v tom, že lietať vie každý.“
„Och, naozaj? Tak prečo si myslíte, že som vám najprv neverila?“
„Neviem. Zdalo sa mi, že ste opitá.“
„No dovoľte!“
„Pardón, pardón,“ odkašľal si Ptvel a potom s jemným zagúľaním očí dodal: „No, snáď vás pár základných prvkom môžem naučiť... Ale neviem, či to bude fungovať.“
„To je jedno,“ zamručala. „Aspoň nebudem mať čas myslieť na samovraždu.“

***

„Tak... Tie ruky daj takto, áno. Správne. Hlavu trochu vyššie,“ nakazoval Ptvel a s prísnym učiteľským výrazom pozoroval Moniku, ako sa pracne snaží balansovať na hrane pohára. Nachádzali sa v jej byte, keďže Ptvel sa rozhodol neriskovať život svojej žiačky a zatiaľ lietanie nacvičovať bezpečne na zemi. Respektíve na pohári. Už tu trénovali takmer dva dni, ale výsledky nikde.
„Prečo na pohári?“ nechápala Monika, ktorá ostatne nikdy ani len netušila, že sa na pohári dá tak ľahko stáť.
„Kvôli skúsenostiam,“ vysvetlil Ptvel. „Vo svojej lietacej kariére sa budeš musieť vedieť rozbehnúť aj z tých najabsurdnejších predmetov. Dobrý rozbeh je základ úspechu.“
„Veď ty si sa predtým tiež nerozbiehal,“ hundrala.
„Áno. Ale ja som už profík.“
„Že mi to skôr nenapadlo.“
„Je ti odpustené. Tak... teraz sa rozbehni, obehni na hrane pohára apsoň dve kolečká a vyskoč do vzduchu.“
„Dve kolečká? Čo si myslíš, že som? Škrečok?“
„Tak chceš sa to naučiť, alebo nie?!“
„Dobre, dobre...“
Monika zavrela oči, nadýchla sa a pokúsila sa urobiť požadované dve kolečká. Skončila na polceste pri jednom, keď sa strepala priamo na dlážku a ešte k tomu aj rozbila pohár.
„Myslím,“ prehodil Ptvel, hľadiaci na zvýjajúcu sa žiačku, „že na začiatok bude lepšie začať s niečím jednoduchším...“
A chytil ju za ruku, aby jej pomohol vstať.
„To si uhádol!“ zvolala Monika a hodila po ňom črep.

***
„Ptvel, si si istý, že je to tu bezpečné?“
„Jasné, dofrasa, že som si istý!“
Stáli na samom vrcholku katolíckeho kostola s pomerne krčmovým názvom U SŤATEJ HOSTIE. Monika vrávorala na drevenom krucifixe a Ptvel sa vznášal nad ňou a pridržiaval ju.
„Nie je tu miesto na rozbeh,“ povedala.
„Je. Iba ho musíš vidieť!“
„Ptvel... Ledva na tom dokážem stáť. Ako sa tu mám rozbehnúť?!“
„Teraz kašli na rozbeh!“
„Ale vravel si...“
„Viem, čo som vravel! Zabudni na to!“
„Ale...“
„Zabudni na to!“
„Ako chceš. Čo mám teda robiť?“
„Ehm... Moment,“ zamyslel sa Ptvel. „Aha, už to mám. Zavri oči a prudko ba priam husto sa zamysli!“
„Dobre. A na čo mám myslieť?“
„Stále si opakuj túto frázu: Chcem lietať, chcem lietať!“
„Chcem lietať, chcem lietať...“
„Postačí, keď si to budeš hovoriť v duchu.“
„Aha. Dobre.“
Monika zavrela oči a oddala sa svojim poletujúcim myšlienkam. V nich už dokonca lietala, dohadovala si rande s oblakmi a pripíjala si s bohom Dionízom čašou orechového vína. Ptvel ju však svojim krákavým hlasom vrátil do reality:
„Dúfam, že si nezaspala,“ povedal.
„Nie.“
„Fajn. Teraz ťa na moment pustím a...“
„Nerob to!“
„Musíme vyskúšať, či to... ehm... funguje. Či zabrala vôľa mysle...“
Ptvel ju vyniesol trochu vyššie a pustil ju. Aj napriek jej hlasným protestom. A ona padala. Ale nie tak akoby mala. Padala trochu pomalšie. Mávala rukami a dokonca sa jej podarilo niekoľkokrát vznášať sa na mieste. Takmer lietala. Ptvel k nej priletel a chytil ju.
„Ty hovado!“ zakričala naňho.
„Čo si taká napaprčená? Lietala si.“
„Tomu hovoríš let?“
„Áno. Bolo to síce trochu neohrabané, ale môže ťa ťešiť, že v lietaní si určite predbehla všetky vtáky kiwi na svete.“
„Nenávidím ťa!“
„Viem, že to tak nemyslíš,“ usmial sa.
A potom sa usmiala aj ona. Po dlhšej chvíli.

***

Monika letela. Síce nie úplne, Ptvel jej v tom trochu – trochu dosť – pomáhal. Držal ju za boky a letel s ňou. Monika mala rozpažené ruky a v tvári úsmev. Pozerala nadol. Videla svet pod sebou s všetko sa jej zdalo malé. Všetky bežné problémy a starosti naraz vybledli.
„Tak vidíš,“ povedal jej Ptvel. „Onedlho to budeš takto vidieť aj bez mojej pomoci.“
Chvíľu mlčala.
„Pusti ma!“ povedala napokon.
„Čo?“
„Dokážem to. Budem letieť. Pusti ma.“
„Zbláznila si sa?“
„Asi áno. Tak pustíš ma?“
„Nie!“
„Prečo?“
„Nechcem, aby si umrela.“
„Nie? A prečo to nechceš?“
„Pretože...,“ začal a zarazil sa. Monika sa zasmiala.
„Ja viem prečo,“ povedala. Ptvel na to nepovedal nič.
„Tak?“ nadhodila opäť.
„Monika, nechcem ti boriť ilúzie, ale ty nevieš lietať.“
„Aj neplavec sa naučí plávať, ak ho hodia do hlbokej vody.“
„Čo tým – dopekla – chceš povedať?“
„Aby si ma pustil.“
„Táto výška ti zrejme nerobí dobre na hlavu...“
To bola pravda. Monika zavrela oči. Hlava sa jej zakrútila. Pred očami jej lietali jasné šmuhy.
„Chcem. Lietať. Sama,“ vyjadrila sa pracne.
„Tak a dosť. Vrátime sa!“ a začal sa otáčať. Monika sa mu v rukách začala metať. Musel ju zovrieť pevnejšie. Napokon si rozopla bundu a ladne z nej vykĺzla. Oslobodila sa. Ptvel si v prvej chvíli ani neuvedomil, že drží už len prázdny kus odevu. Keď mu to konečne došlo, hľadel ako zhypnotizovaný na Moniku, ktorá stále klesala dolu. Usmievala sa a mávala mu. Akoby dosiahla, čo už dávno chcela. Akoby mala radosť Stratila sa pod nabližším oblakom. Ptvel zlhtol nadávku a vrhol sa za ňou. Preletel oblakom a napriahol ruky, aby ju chytil. Ale lapol naprázdno. V lete sa rozhliadol. Nikde nebola. Žeby spadla tak rýchlo? Myšlienka na to, mu privodila nepríjemné zimomriavky. Letel stále nižšie. A v tom ju uvidel. Ležala na zemi. Zbiehali sa k nej ľudia žvatlajúci niečo o „božom znamení.“
Ptvel zlietol k zemi, vzal Moniku do náručia a vyletel s ňou k oblakom.
„Anjel, anjel!“ kričali za ním staré babky a mávali okolo ružencami, ako bičom. Ptvel ju odniesol na strechu budovy, odkiaľ vyleteli. Položil ju a zadíval sa na ňu. Oči mala dokorán otvorené a ústa skrivené v posmrtnom kŕči. Celá bola tak nejako zvláštne pokrútená. Ptvel zasmrkal a posadil sa.
„Hlúpa tragédia,“ prehodil. „Samovražda, čo? Spýtal sa. Potom vstal.
„Myslím,“ povedal, „že už asi nebudem lietať.“
Mŕtvola mlčala.
„Je to na škodu veci. V takej výške strácaš rozum a potom vyvedieš rôzne sprostosti!“
Zaťal ruky v päsť.
„Aj keď možno si to plánovala už dávno...“
Sadol si.
„Nebudem lietať,“ povedal mdlo. „Budem tu len tak sedieť. A robiť ti spoločnosť,“ usmial sa na ňu.
A tak sedel.
A nelietal.
Koniec-koncov, dá sa žiť aj bez toho, nie?
To si myslel.
Tie dva dni skoro vydržal.