Basnicky.sk

Pršalo. Sedela na stole, pozerala von oknom ako po ňom pomaličky stekali kvapky dažďa ako slzy po tvári človeka. Premýšľala. Rozmýšľala nad sebou, nad svojimi skutkami a nad slovami, ktoré mala alebo nemala povedať. Po chvíli pozorovania jej z úst vyšlo tichučké „Prečo?“. Plakala. Myslela naňho. Naňho, ktorého tak veľmi ľúbi. Zrazu zazvonil telefón. Bol to on. Tiež plakal a ospravedlňoval sa za svoje činy. Ona mu však neodpustila. Zložila mu telefón a povedala si: „Prečo by som mu mala odpustiť? Ako dlho som sa kvôli nemu trápila? Nech sa trápi teraz on!“ V duchu si povedala, je koniec, už nebudem plakať, budem silná a zabudnem naňho. Toto si hovorila pol mesiaca, keď znovu prišiel a prosil o prepáčenie. Mala čas rozmyslieť si to do ďalšieho dňa. Celú noc rozmýšľala. Rozhodla sa: „ Áno, vrátim sa k nemu, veď ho stále ľúbim.“ Keď sa ponáhľala k nemu, od rozrušenia si nevšimla na semafore červenú. A tak, plná nadšenia vykročila na cestu. A v tom...na nič si nepamätala. Zobudila sa v nemocnici a nad sebou zbadala tie dve krásne modré oči. Bol pri nej od začiatku tejto tragédie a keď sa zobudila videla, že tie nádherné oči, ktoré vždy tak veľmi milovala sú ponorené pod mokrou pokrývkou sĺz. Keď si uvedomila, čo sa stalo, povedala mu, prečo za ním išla. Nebolo to náročné, povedala len jednu jednoduchú vetu : „ Ľúbim Ťa!“ Po tejto vete vyhŕkli aj jej slzy do očí. On iba povedal: „ Neplač, nepristane ti to. Radšej sa usmievaj, tak sa mi páčiš najviac.“ Po týchto slovách sa jej kútiky úst pohli a vyčarovali nádherný úsmev. Keď sa usmiala, nahol sa nad ňu a pobozkal ju. V tej chvíli sa cítila ako v rozprávke. Uvedomila si, že ho miluje a že ho už nechce nikdy viac stratiť. Odpustila mu všetky tie veci, ktoré jej spravil, odpustila mu, že jej veľmi ublížil. Verila, že si uvedomil, čo preňho znamená, že jej už nikdy neublíži. No v jeden deň to prišlo. Čakala ho. Nechodil. Čakala hodiny, ktoré sa pretiahli na dni. Netušila čo sa stalo, ale veľmi tŕpla. Ešte viacej, ako keď ním bolo a poznala dôvod jeho neprítomnosti. Veľmi ho ľúbila, ale neverila mu už. Veľa krát ju už sklamal a odpustila mu to. Ale toto už bolo iné. Vedel, že má poslednú šancu vrátiť sa k nej a on ju nevyužil. Po niekoľkých dňoch počula v rozhlase, že jej priateľ má pohreb. Netušila čo sa stalo, až dovtedy, kým jeho matka neprišla k nej a nepodala jej list od neho.Bolo v ňom, že ju ľúbi ale že musí odísť a že sa už nikdy viac neuvidia.Chcel odísť s tým, že mu odpustila a posledné dni svojho života chcel stráviť s ňou.Bol jej za to veľmi vďačný. Síce zo začiatku ju trápil ale stále ju ľúbil. Bol nevyliečiteľne chorý tak, ako bola aj nevyliečiteľná jeho láska k nej.