Basnicky.sk

Edo Elat  Zobraziť/skryť lištu autora

Na spovedi

Páter Jevgenij Kalityris sa prežehnal, zamrmlal modlidbu a potom otvoril dvere do spovedelnice. Do nosa mu udrel zatuchnutý pach, ale páter sa ho už za tie roky naučil ignorovať. Odložil drevenú kľučku, čo mu ostala v rukách a posadil sa na stoličku. Zapálil si jointa a čakal na hriešnikov.



SELMA



Bola prvá, kto sa odvážil vstúpiť. Prežehnala sa, kľakla si a zopäla ruky.
„Pochválen,“ zahuhňal Kalityris z prítmia spoza mriežky.
„Pochválen, otče,“ opáčila. A potom nastalo ticho.
„No tak,“ zašomral Kalityris. Ak niečo neznášal, tak to boli práve váhaví hriešnici.
„Zhrešila som,“ vyhlásila Selma.
„Iste. Preto si zrejme tu, dcéra. Pokračuj.“
„Teda... aby som bola presná... nezhrešila som ÚPLNE.“
„A ako teda?“
„Mám nečisté myšlienky.“
„To máme občas všetci.“
„Nepovedala by som.“
„Ver mi dcéra, viem o čom hovorím.“
„Chcete tým povedať, že vás tiež občas prepadnú?“
„Kto?“
„Tie hriešne myšlienky.“
„Tomu verte,“ pokýval Kalityris hlavou a jemne sa usmial. Selma hlasno preglgla a Kalityris to začul.
„Vy niečo jete?“ zasyčal pobúrene.
„Nie. Len som nervózna.“
„To nemusíte. Tu ste v bezpečí. Povedzte mi o tých myšlienkach.“
„Je to dosť intímne.“
„Zostane to len medzi nami.“
„Viete... Prenasledujú ma isté nemravné sny a predstavy... Napríklad o tom, že ma znásilňuje starý Anton zo susedstva.“
„Ale to predsa nie je také zlé...“
„Ale on je už tri roky po smrti!“
„Ech... A v tých... snoch... je tiež po smrti?“
„Áno.“
Kalytiris si uvoľnil golier a rozhodol sa decentne mlčať. Očakával, že najväčší úder ešte len príde.
„Ale to nie je to najhoršie,“ pokračovala Selma a zavzlykala. „Najhoršie sú tie PREDSTAVY! Sú hrozné!“
„Predstavy predsa môžeš ovplyvniť, dcéra. Proste na to nemysli.“
„Ale to nejde.“
„Prečo?“
„Pretože ma to vzrušuje.“
„Tak mi povedz čo si predstavuješ,“ vyhlásil páter odhodlane a prebehol si jazykom po hornej pere.
„Predstavujem si, že si uschnutými jesennými listami prechádzam po intímnych partiách.“
Kalityris sa nad tým zamyslel. Uvažoval, či sexuálne vzrušovanie sa lístím náhodou nepatrí do repertoáru smrteľných hriechov. Istý si tým síce nebol, ale usudzoval, že by to tak rozhodne malo byť.
„Je mi ľúto, dcéra,“ prehovoril páter. Hlas mu znel čiastočne rezignovane a čiastočne pohoršene. „Toto je ťažký smrteľný hriech.“
„Toho som sa obávala,“ zaplakala Selma. „Takže mi nedáte rozhrešenie?“
„Nie,“ vyhlásil páter. „Aj keby si to v hĺbke srdca oľutovala, nemôžem to urobiť!“
„Myslela som si, že ma pochopíte!“
„Aj ja som si to myslel... A po pravde: keby si mi oznámila, že ťa vzrušuje predstava, že ťa obšťastňuje prerastená kuna, prekvapilo by ma to menej.“
Odmlčal sa, aby jeho slová stihli zapôsobiť a potom pokračoval:
„Potom by som ti mohol dať rozhrešenie. Ale teraz nie!“
„Čo to znamená?“
„Že sa naveky budeš smažiť v plameňoch pekelných.“
„Nepomohla by modlidba?“
„Modlidba je len pre slušných ľudí,“ povedal Kalityris drsne. „A teraz... choď v pokoji!“
„Ale...“
„A nezabudni nám tu nechať peniaze. Strecha kostola potrebuje opraviť.“
Po týchto slovách sa už Selma nečujne vytratila zo spovedelnice. Bola otrasená a veľmi bledá.



JURGEN



Ešte sa za Selmou ani poriadne nezavreli dvere a dnu sa už napchal niekto, kto síce budil dojem siláckeho chlapa, ale keď prehovoril, Kalytiris zaváhal, či to náhodou nebude Rumunská drevorubačka. Bol to taký ten hlas, pripomínajúci Chucka Norrisa nadabovaného Kylie Minogue. Chlap, ktorý akoby si toho bol vedomý, sa preto farárovi slušne predstavil, aby nedošlo k nejakým pochybným omylom:
„Som Jurgen,“ povedal po pozdrave. Páter si uľahčene vzdychol.
„Čo ťa trápi synu?“
„Maniodepresívny syndróm.“
„Čože?“
„Som deprimovaný.“
„Chápem ťa...“
„Nič nechápete,“ zahlaholil.
Kalytiris vyčkával.
„Chcem spáchať samovraždu,“ vypadlo z Jurgena napokon.
„Tak to máš problém, synu.“
„Prečo?“
„Samovražda je tažký hriech.“
„A to znamená?“
„Že pôjdeš do pekla, prirodzene.“
„A sakra. To fakt?“
„Áno. Až niekam do šiesteho kruhu.“
Jurgen si začal nervózne obhrýzať nechty.
„A nepomôže keď sa teraz vyspovedám?“ spýtal sa.
„Rozhodne nie. Samovražda prebije všetky hriechy, takže aj keby si bol čistý, ako pätnásťročná panna, tak pre teba brány nebeské zostanú NAVEKY zatvorené.“
„Ale...,“ začal. „Ja už ďalej nevládzem.“
„Modli sa.“
„To je všetko, čo mi poradíte?“
„To jediné ti môže pomôcť.“
To Jurgena dopálilo.
„Čo je také zlé, na tom, že sa mi už nechce žiť?“
„Odporuje to božím zákonom. A aj ľudskej sebaláske.“
„V tom je ten problém. Nenávidím sa.“
„Musíš sa milovať, synu!“
„Ale nie je to sebecké? Pretože ak áno, tak je to hriech!“
Kalytiris otvoril ústa, aby vypustil zasa jednu duchaplnú poznámku, ale napokon sa zarazil. Na toto nedokázal vhodne argumentovať a tak len zamrmlal:
„Nie je to sebecké.“
„Viete, otče,“ kľučkoval Jurgen. „Tak mi napadlo... Šiel by som do pekla aj v tom prípade, ak by som svojou samovraždou zachránil niekoho iného? Ak by som sa... obetoval?“
„Prirodzene, synu,“ odvetil páter mechanicky. „Vražda je vražda. Je to hriech. Satan by si z teba spravil guláš.“
„Mhm,“ povedal Jurgen. Očividne mal nejaké eso v rukáve. „A čo Ježiš?“
„Prosím?“
„Ježiš. Boží syn. On sa predsa tiež obetoval, aby zachránil niekoho iného.“
„Ale... To predsa nemôžeš porovnávať.“
„Prečo nie?“ Jurgen nachádzal istotu. „Obviňovali ho a on tie obvinenia nijako nevyvracal. A potom ho zabili. Nie je teda sebaobetovanie to isté, ako samovražda?“
„Samozrejme, že nie!“ skríkol páter a cítil, ako sa v ňom hromadí zlosť. Očividne zabudol, že jeho tvrdenia si začínajú podozrivo odporovať.
„Pretože ak by bola,“ rýpal ďalej Jurgen. „To by potom znamenalo, že Ježiš nemôže byť v nebi, ale v...“
„A von!“ zahrmel Kalityris a tresol päsťou do steny. „Prac sa odtiaľto ty pohan!“
„A čo rozhrešenie?“
„VYSER SI OKO!“
Jurgen pokýval hlavou, mykol plecom a pokorne vypadol zo spovedelnice.



ERNEST



Kalityris bol skutočne napajedený. Aby sa trochu upokojil, vytiahol z tašky svoj obed a s chuťou sa zahryzol do tuniakového sendviča. V tej chvíli sa však dovalil ďalší hriešnik.
Tí si snáď nedajú pokoj ani cez obed, zamyslel sa Kalityris.
„Zdravím, otče,“ povedal Ernest. Jeho hlas znel celkom mrazivo.
„Mhmmm,“ zamrmlal Kalityris s plnými ústami.
„Prišiel som sa vyspovedať.“
„No to sú mi novinky!“
„Nebuďte sarkastický, páter,“ povedal Ernest s ľadovým pokojom. „Prišiel som vám oznámiť dôležitú vec.“
„Ste deprimovaný?“ tipol Kalityris.
„Áno. Ako to viete?“
„Dnes mám na podobné indivíduá šťastie.“
„Ale stavím sa, že neuhádnete, čo mám v pláne.“
„Chcete sa zabiť?“ spýtal sa Kalityris bez náznaku prekvapenia.
„Nie,“ usmial sa Ernest. „Chcem zabiť VÁS!“
Kalityris od prekvapenia vypľul zvyšky tuniaka, ktoré sa mu ešte povaľovali v papuli a na plné hrdlo sa rozkašľal.
„Chápem, že vás to prekvapilo,“ poznamenal Ernest.
„Vy ma chcete zabiť?!“ nechápal Kalityris. „A prečo, preboha?!“
„Neberte meno božie nadarmo, páter,“ zaceril sa Ernest.
„Prečo ma chcete zabiť?!“
„Pretože je to moja práca!“
„Vy pracujete, ako...“
„Nájomný vrah, správne.“
„Kto si vás najal?“
Ernest pokrčil plecami.
„Nikto. Ale už dlho som nemal žiadnu zakazku, takže som trochu vyšiel z cviku.“
Kalityris zablahorečil najvyššiemu, že sa Ernest nestretol s jeho predchádzajúcimi „zákazníkmi.“ Ak by to tak bolo, je takmer isté, že by si priali jeho smrť.
Ale to bolo vlastne jedno.
Vyzerá to, že umrie tak či tak.
„Viete, ako to chodí,“ pokračoval Ernest. „Pre mnohých je ich práca aj koníčkom... Tak, ako pre mňa. A tak si občas vyjdem von a zabijem náhodného človeka.“
„A to len tak na ulici?“ žasol páter.
„Isteže nie. Najprv ho treba sledovať. Týždne. Niekedy aj mesiace. A až potom zaútočiť.“
Kalityris vytiahol svoju Nokiu.
„Oznámim to polícii!“ povedal odhodlane.
„To by som na vašom mieste nerobil.“
„Prečo?“
„Pretože ak by ste to niekomu vykotkodákali, porušili by ste spovedné tajomstvo. A to snáď nechcete.“
Páter si porazenecky vzdychol a mobil odložil.
„Prečo ja?“ spýtal sa napokon. Ernest pokrčil plecami.
„Farára som ešte nikdy nedostal.“
„A prečo ste mi to sem prišli oznámiť, ak smiem vedieť?“ prskal Kalytisir.
„Totiž...,“ povedal Ernest a zdalo sa, že mierne upadol do rozpakov. „Chcel som sa len uistiť, či to náhodou nebude hriech.“
„TO BUDE!“ zreval Kalytisir z plného hrdla. Kostol sa priam otriasol v základoch. „BUDE! NAVŽDY SA BUDETE SMAŽIŤ V PEKLE!“
„Myslíte?“ uškrnul sa.
„ÁNO!!!“
„Len pozor, aby ste tam náhodou neškvarili vy!“
„Čo sú toto za reči?!“ zvolal páter. „Čím by som si vyslúžil taký trest?“
„Jeden nikdy nevie, milý páter,“ zachechtal sa Ernest a chystal sa spovedelnicu opustiť.
„Počkaj,“ zarazil ho páter. „To ma ani nezabiješ?“
Dúfal, že to neznelo príliš prosebne ani sklamane.
„Nevieš dňa ani hodiny,“ povedal Ernest a viac ho nebolo.


***

Kalytisir bol po dnešnej šichte psychicky totálne na dne. Keď nepomohol ani starý dobrý absint, rozhodol sa, že najlepšie bude ak sa trochu rozptýli pri svojej trinásťročnej „priateľke,“ ktorú mu včera dohodili z agentúry.
Ale ešte predtým... modlidba, samozrejme.
Páter sa napil trochu omšového vína, pokľakol pred oltárom a sklonil hlavu.
Modlil sa, aby dnešnú spoveď z pamäte dokázal vymazať čo najrýchlejšie.
A modlil sa tiež za to, aby to celé v skutočnosti bol len bizarný, nemiestny vtip. Aby si z neho niekto spravil dobrý deň.
Tá myšlienka ho tak zaujala, až mu na tvári zatancoval uľahčený úsmev.
Áno, tak to bolo, pomyslel si spokojne. Niekto si z neho vystrelil. Smiešne, aký dokáže byť občas paranoidný.
Prežehnal sa, vstal a obrátil sa ku kostolným dverám.
A v tej chvíli vypúlil oči a zovrel ho ľadový chlad.
Stáli pred ním.
Všetci traja.
Nevyzerali veľmi priateľsky.
Selma držala v ruke dlhý nôž, Ernest pištoľ s tlmičom a Jurgen obojstrannú sekeru. Na tvárach mali usadené temné úsmevy.
Páter sa celý roztriasol. Vedel, že je s ním koniec. V duchu striedal jednu modlidbu za druhou, ale vedel, že mu to bude platné asi ako lyže pre príslušníka kmeňa kanibalov v Guinei.
„Nebojte sa, otče,“ zasipel Ernest a cynickosť z jeho hlasu takmer kvapkala. „Nebude to bolieť!“
„Ani trochu,“ dodala Selma.
„Len pokoj,“ pridal sa Jurgen.
Trojica sa nebezpečne približovala.
Kalityris mal v mozgu totálne vymetené.
Pred očami mu naskákali krvavé škvrny.
Mal by sa snáď brániť?
Nemohol im predsa ublížiť!
Bol boží človek!
Čo do kuriev teda robiť? prebehla mu mysľou otázka a v tesnom závese aj odpoveď:
Čakať na smrť.
Trojica sa blížila. Farár sa vo svojom vnútri psychicky zrútil.
Plný beznádeje sa zahľadel na veľkú sochu nejakého svätca. Socha žmurkla a vystrčila palec nahor v povzbudivom geste.
To už bolo na Kalytisira priveľa.
Dvakrát preto preglgol, zagúľal očami, prebehol si rukami po žalúdku a konečne omdlel.
Dátum vloženia 28. 8. 2008 12:07
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 2062
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
  1. Jezis

    Upalit ta!!!
    :-D
    ..ale budem odporucat

    28. 8. 2008 12:45
  2. Bielyk

    Edo prosto má moje sympatie a napriek tomu, že som kresťan, ani táto satirická morbídna poviedka to nezmení.
    Bolo to fajn. Citeľný čitateľný rukopis Eda Elata.
    Mal by si vydať knihu. Kúpil by som si ju.

    28. 8. 2008 14:16
  3. Edo Elat (napísal autor básne)

    dakujem vam... aj za upalenie.. )

    28. 8. 2008 16:14
  4. Saphira

    super

    28. 8. 2008 18:37
  5. Edo Elat (napísal autor básne)

    Spahira: dikes

    28. 8. 2008 18:44