Basnicky.sk

Otvoril som chladničku a z prihrádky vytiahol načatý bourbon. Potom som sa odšuchtal do obývačky. Mal som dobrú náladu. A to hlavne preto, lebo konečne bola sobota večer a ja som mal zaslúžené voľno. Zapol som televíziu a prihol si z fľaše. Vtedy mi zazvonil mobil. To neveštilo nič dobré. Ale zdvihol som to.

„Áno?" spýtal som sa.
„Musím s vami hovoriť!" ozval sa ženský hlas. Znel skôr otrávene, ako naliehavo.
„Hm. A nemôže to počkať do pondelka?"
„Prečo?"
„Je víkend, viete?"
„A vy cez víkend nepracujete?"
„Obávam sa, že nie."
„Tak urobte výnimku!"
„Nechápem prečo by som mal..."
„Je to otázka života a smrti."
„Vážne?" zívol som.
„Otázka vášho života a smrti!" upresnila.
„Aha," povedal som znudene. „A fakt to nemôže počkať do pondelka?"

Začul som slabé povzdychnutie a potom už len pípanie. Zložila. Nevadí. Znova som usadol do kresla a zapozeral sa do nejakého hororu so Schwarzenegrom. Netrvalo však dlho a Schwarzeneger sa pretransformoval do podoby mladej ženy s bielou kapucňou.

„To sú digitálne triky," upokojoval som sa. Znepokojil som sa až vtedy, keď dotyčná žena vystúpila z obrazovky a zostala stáť uprostred miestnosti. Luskla prstami a v ruke sa jej objavila kosa.
„Ehm...," začal som.
„Áno?" spýtala sa.
„Tá dnešná technika dokáže divy, čo?" spýtal som sa a premasíroval si hrdlo.
„Nechceš preglgnúť?" uškrnula sa.
„Ako prosím?"
„Preglgnúť."
„No... Nie. Mal by som?"
„Zrejme áno."
Preglgol som a povedal:
„A len tak medzi rečou: Kto ste?"
„Čo myslíš?"
„Smrť?" tipol som.
„Ako ťa to napadlo?" obrátila oči v stĺp.
„Tá kosa..."
„Už si videl Smrť chodiť v bielych šatách?"
„Ešte som nevidel Smrť."
„Ach tak."
„Takže, kto ste?"
„Cukrovka."
„Cukrovka? Ste z cirkusu?"
„Nie."
„Tak pracujete v Zoo, všakže?"
„Nie, ty kretén! Ja som tá choroba. Telefonovali sme spolu."
„Aha."

Odmlčal som sa. Potreboval som sa napiť, ako ešte nikdy. Priložil som si hrdlo fľaše k perám a trikrát si zhlboka cvakol. Chvíľu som počkal, kým sa rozvlnený obraz upokojí. Potom som pomaly vstal.

„Tak počujte, Cukrovka...," začal som, „neviem, prečo ste tu a po pravde: ani ma to príliš nezaujíma. Mám voľno, takže je pochopiteľné, že ma to nezaujíma, viete? A keďže ma to nezaujíma, bolo by najvhodnejšie, aby ste odtiaľto okamžite vypadli!"
„Nechodila by som za vami, O'Really, keby to nebolo skutočne dôležité."
„Dôležité je to iba z vášho pohľadu!" odsekol som.
„Ale veď ani neviete o čo ide."
„To máte pravdu. A ani to nechcem vedieť."
„Týka sa to vášho života."
„To ste už spomínali..."
„Earl, ste chorý."
„Ale nehovorte," uchechtol som sa.
„Máte cukrovku."
„Vskutku?"
„Hej."
„Tak preto ste asi tu, všakže?"
„Hej."

Položil som fľašu na stôl a spustil ruky pozdĺž tela.

„Ešte niečo?" spýtal som sa.
„Chápete čo som vám práve povedala?"
„Iste," pokýval som hlavou. „Mám cukrovku."
„Viete, čo to znamená?"
„Hej. Že som chorý."
„A okrem toho?"
„Že budem musieť brať inzulín."
„Obávam sa, že na to je už neskoro."
„Ako to?"

Cukrovka si odkašľala.

„Viete... Hladina vášho cukru je príliš nekompatibilná..."
„Čo to dofrasa znamená?"
„Že umriete."
„Všetci raz umrieme."
„Umriete teraz!"
„Aha. Tak to je zlé."
„A preto som tu," vyhlásila. „Mám vás odviesť do ríše mŕtvych."
„Tak to pŕŕŕ," brzdil som ju. „Vy predsa nie ste Smrť."
„No a?"
„Tým pádom ma nemôžete odviesť!"
„Nevŕtaj sa v podrobnostiach!" zavrčala. Všimol som si, že mi začala tykať. To sa mi nepáčilo. Snažil som sa však zachovať kultivovaný tón.
„A okrem toho, ešte som neumrel!" upozornil som ju.
„Ale umrieš."
„To má byť vyhrážka?"
„Môžeš to tak brať."

Utrel som si spotené čelo.

„Ale vy ma nemôžete zabiť," povedal som.
„Prečo?"
„Na to nemáte právo! Musím umrieť na cukrovku."
„Blázon!" okríkla ma. „Ja som predsa Cukrovka!"
„A sakra."
„Nejaké ďalšie nápady?"
„Nemôžete ma len tak zabiť!"
„Ale môžem! Nikto sa to nedozvie!"
„Kedy to máte urobiť?" spýtal som sa.
„Za takú hodinku."
„Tak to máme ešte čas," vydýchol som si a posadil sa do kresla. V tej chvíli sa ľady prelomili. „Posaď sa, kočka!" vyzval som ju. Poslúchla. To ma trochu prekvapilo. Vytiahol som spod sedačky niekoľko plechoviek piva.
„Daj si pivo, pusinka!"
„Vďaka," usmiala sa. Páčila sa mi. Ale snažil som sa ovládať. Predsa len: nebolo by veľmi vhodné začínať si s Cukrovkou. Aj keď by určite bola sladká.
Sedeli sme a popíjali. Asi po štvrťhodine sa ozval zvonček. Sťažka som vstal a pristúpil ku dverám. Chvíľu som prešľapoval, ale napokon som ich otvoril. A to aj napriek tomu, že nerád prijímam návštevy takto neskoro v noci. Väčšinou sú to úchylovia, ožrani, feťáci, alebo predavači Biblií. Tentoraz tam však stál nejaký zadumaný chlapík s dlhou fujarou v ruke. Cez hlavu mal prehodenú kapucňu zo zajačích kožiek a celý bol zahalený do líščieho plášťa. V ústach sa mu skvela cigareta.

„Môžem vám pomôcť?" spýtal som sa.
„Cítim tu v okolí nechutný pach smrti!" povedal hlasom, pripomínajúcim ozvenu spinky hodenej do Grand Canyonu.
„Naozaj, starý?" spýtal som sa sťažka.
„Sama prozreteľnosť ma zaviedla do týchto končín! Cítim, že tu musím vykonať dôležitú prácu!"
„Kto vlastne si?"
„Som ten, ktorý vládne vetru, ten ktorý prináša očistu, ten ktorý zbavuje mesto hriechu!"
„Ty si Ježiš?" žasol som.
„Nie, ty kretén!" povedal otrávene. „Volám sa Krysiar."
„Krysiar? A to je čo za meno?"
„Dali mi ho tí, ktorí si zaslúžili mi ho dať."
„Hovoríš trochu odveci, kámo, neuraz sa. A priezvisko nemáš?"
„Potkaniar."
„Čiže, ak som si správne pospájal súvislosti... Voláš sa Krysiar Potkaniar?"
„Áno."
„No teda! Ja som Earl O'Really."
„Viem. Videl som ťa v snoch."
„Ale čo?" preglgol som.
„Videl som ťa oblkopeného cukrom. To značí, že máš problémy."
„Myslíš?"
„Máš tu nezvaného hosťa, však?"
„No... Viac menej."
„Prišiel som ťa zachrániť z jeho spárov! Už som si poradil s väčšími krysami!"
„Lenže toto nie je žiadna krysa!" povedal som rýchlo. „Je to Cukrovka."
„To je náhoda! Ja som totiž profesionálny krotiteľ Cukroviek."
„Skutočne?"
„Áno."
„Tak poď ďalej."

Obaja sme vošli do izby. Cukrovka už bola poriadne namol. Uprela na nás sklený pohľad a ožransky sa usmiala.

„Cukrovka," oslovil som ju, „dovoľ, aby som ti predstavil Krysiara Potkaniara. Je to profesionálny krotiteľ..."
„Potkanov," doložil Krysiar.
„Presne," usmial som sa. Cukrovka pokývala hlavou a zdvihla ruku na pozdrav. Krysiar sa ku mne naklonil.
„Myslím, že to dokážem," povedal.
„A čo?"
„Zbaviť sa jej."
„Dobre."
„Musím sa na to pripraviť."
„Môžeš ísť do kúpeľne. Je tam čisto," povedal som a usmial sa svojim myšlienkam. Krysiar sa odšuchtal na požadované miesto. Posadil som sa do kresla a vzal si pivo. Cukrovka ma pozorovala.

„Naozaj sa tomu nedá predísť?" spýtal som sa. Naklonila sa ku mne.
„Bohužiaľ nie, Earl," strašne jej páchlo z úst. „Je to škoda."
„Fakt?"
„Hej. Si totiž strašne príťažlivý muž."

Bolo jasné, že je ožratá. Žiadny triezvy človek by podobnú vetu nevyslovil. Nakláňala sa ku mne stále bližšie a bolo nad slnko jasnejšie o čo jej ide. Práve vtedy sa však v izbe zjavil Krysiar. Bol vyzlečený do pol pása a potetovaný rôznymi podivnými symbolmi. Prevažoval hlavne zvláštny trojuholník s čiarkou uprostred. V ruke držal svoju fujaru.

„Ááá, Krysiar," privítal som ho. „Chceš pivo?"

Potkaniar neodpovedal. Miesto toho prudko zadul do fujary. Ofúkol ma prudký vietor a kreslo sa podo mnou začalo natriasať. Cukrovka si zapchala uši. Keď Krysiar konečne prestal, veľavravne sa na nás usmial.

„Nefunguje to, čo?" spýtal som sa.
„Nie," odvetil a stále sa usmieval ako priblblý. „Asi je upchatá..."
„Tak ser na to," doporučil som mu. „A vezmi si pivo."

Opatrne pristúpil bližšie a vzal si jednu plechovku. Trochu si usrkol a oči sa mu rozšírili.

„No teda!" hvízdol uznanlivo. Díval som sa naňho a musel som priznať, že ma celá táto situácie začína poriadne unavovať. Mal som mať voľno a miesto toho sa tu musím otravovať s týmito nýmandmi. Stočil som pohľad k hodinkám.

„Počujte, banda, už je dosť neskoro," povedal som žoviálne. Cukrovka zdvihla hlavu.
„Áno?"
„Áno," prisvedčil som.
„Tak to by som ťa mala rýchlo zabiť..."

Zvraštil som obočie a hneď potom som sa zatváril strašne prekvapene. Mysľou mi totiž prebehla zvláštna myšlienka. Našťastie som ju stihol dobehnúť.

„Ach, tak ty o tom nevieš?" spýtal som sa.
„O čom?"
„Volali mi práve z ústredia... Došlo k omylu. Vraj máš zabiť nejakého Earla DeReallyho a nie O'Reallyho."
„A prečo potom nezavolali mne?"
„Máš mobil?"
„Nie."
„Tak asi preto."

Cukrovka sťažka vstala. Pohľadom prebehla po izbe a zrak jej padol na Krysiara. Videl som na nej, že si ani zaboha nevie spomenúť, kto to je.

„Kto to je?" spýtal sa a ukázala naňho prstom.
„To je Earl DeReally," pošepol som jej. „To je ten, koho hľadáš."
„Naozaj?"
„Stopercentne. Vypátral som ti ho v jednej krčme."
„Tak to ti ďakujem," usmiala sa a pristúpila ku Krysiarovi. Uprene sa naňho dívala. Krotiteľ zdvihol hlavu a vlasy mu v tej chvíli pokrylo striebro a on sám sa rozplynul vo vákuu. Cukrovka mi venovala ešte jeden pohľad.

„Ďakujem, Earl," povedala. „Som rada, že som ťa nemusela zabiť."
„Aj ja som rád, bejby."
„Možno sa ešte uvidíme."
„Áno... Možno..."

Potom už nečujne opäť vliezla späť do televízora. Zhlboka som si vzdychol. Vykľučkoval som z toho celkom dobre. Ako vždy. Prepol som na ďalší kanál. Bežal film s Keanu Reevesom. Herec sa práve začal meniť na postavu celú v čiernom. V ruke zvierala kosu.

„Tak toto už vôbec...," povedal som nasrane, vypol televízor, obliekol si kabát, vzal si zvyšné pivá a odišiel do svojej kancelárie. Duchaplne som sa rozhodol, že začnem pracovať aj cez víkendy.