Basnicky.sk

Edo Elat  Zobraziť/skryť lištu autora

Jačmeňovci

Leto.
Najobľúbenejšie ročné obdobie väčšiny detí. Tie krásne slnečné dni strávene bezstarostným polihovaním na voňavých lúkach. To nádherné zabíjanie času všelijakými dobrodružstvami. Tie hlboké noci vypĺňané tajným sledovaním pornofilmov. Málokto proste mohol leto nemilovať.
Leto milovali aj Jačmeňovci, čo bol názov pre trojicu mimoriadne bystrých detí: Pipa, Tila a Denisy. Podaktorí ich nazývali gangom, ale také označenie bolo snáď až príliš prísne. Jačmeňovci bola proste iba trojica nerozlučných kamarátov. Nič viac, nič menej.
V jeden mimoriadne príjemné dopoludnie vysedávali na okraji lesa a premýšľali, čo s načatým dňom.
„Mohli by sme zájsť ku mne," navrhol Pip. „Včera som sa naučil jednu zaujímavú hru."
„Akú?" zaujímala sa Denisa.
„O tom sa nepatrí hovoriť cez deň," zamrmlal Pip. To už Denisa a Til vedeli ktorá bije. Koniec-koncov, všetci Jačmeňovci už mali nejaké tie skúsenosti s ich prebúdzajúcou sa sexualitou.
„Ostriekal si si celú posteľ, čo?" zachechtal sa Til. Denisa sa nahlas a pekne zasmiala.
„Neviem o čom hovoríš," povedal Pip rozmrzene.
„To je predsa tá hra, nie?" dorážal ďalej Til. „Jako sa to volá? Tá... no...," luskal prstami, „machustbácia," zakončil napokon.
„Masturbácia," opravila ho Denisa, ktorá predsa len vlietla do puberty o niečo skôr, než jej kolegovia. A taktiež bola zo všetkých troch najinteligentnejšia.
„Pchá!" hodil rukou Pip. „O ničom takom som v živote nepočul."
„Každý aspoň raz v živote masturboval, a kto tvrdí, že nie, masturbuje dodnes," zafilozofovala si Denisa.
„Frojd," zareagoval okamžite Til. Ostatní Jačmeňovci mu venovali pohľady plné uznania a obdivu. Til sa usmial.
„Počul som to v telke," objasnil. Údiv trochu vyprchal. Denisa si už dokonca začala robiť márne nádeje, že sa jej kamarát aspoň raz zahĺbal do kníh.
Pip zlostne pohodil rukou a dal tým najavo, že sa túto tému nechystá ďalej rozvíjať.
„Čo keby sme sa vydali na výpravu?" navrhla odrazu Denisa.
„Akú?" spýtal sa Til.
„Na nejaké zvláštne miesto!"
„Áno!" zvolal odrazu Pip nadšene. „Napríklad k tomu stromu, čo sa na ňom obesil starý Ralf."
„Ja som počul, že keď sa vešal, tak nebol starý," podotkol Til. „Vraj mal len niečo cez osemnásť."
„A ja som počula, že vraj sa tam neobesil žiadny Ralf, ale jeden šibnutý potápač."
„Prečo by sa už len potápač vešal?"
„A prečo nie?"
„Nemal na to dôvod."
„A starý Ralf mal?"
„Jasné. Bol to paranoidný magor."
„No, ale to mohol byť aj ten potápač."
Pip sa nad tým hlboko zamyslel.
„Nie," vyhlásil napokon. „Potápač predsa nemôže byť paranoidný."
„Prečo nie?" spýtal sa Til.
„Pretože sa furt potápa."
„No a?"
„No a?! Veď pod vodou nie sú žiadni ľudia, ktorí by mu chceli uškodiť."
„Ale sú tam ryby," podotkla Denisa.
„To je fakt," prikývol Til zachmúrene. „Môj otec vraví, že od rýb nemôžeš očakávať nič dobré a môj otec, ako je známe, vie svoje."
„No hej," pokýval Pip hlavou. „Ale odkiaľ?"
„Je rybár z povolania," objasnil Til.
„A čo ak hovoril o tom znamení?" spýtal sa Pip. „Veď vieš... o ľuďoch, čo sa narodili v znameí rýb."
„To sa mi nezdá," zamručal Til. „Ryby predsa nie sú ľudia. To dá rozum."
Pip pokrútil hlavou, rezignoval a v abstraktnom slova zmysle hodil uterák do ringu. Na chvíľu sa rozhostilo ticho.
„A čo ten vagón?" nadhodil Til.
„Hm?" Denisa zdvihla hlavu.
„Ten starý vagón v lese," upresňoval Til. „Počul som, že na to miesto viaže plno strašidelných historiek."
„Áno?" spýtal sa Pip posmešne. „A od koho si to počul?"
„Od chlapíka, čo to počul od iného chlapíka."
„No jasné," zhrnul to ležérne Pip, naslinil si dva prsty a začal si s entuziazmom šúchať - ešte zo včerajšej hry na otrokov - odreté koleno. V tejto chvíli sa však rozhodla Tila, celkom nečakane, podporiť Denisa:
„Tiež som niečo počula," povedala a odmlčala sa. „Vraj sa tam motá šialený vraždiaci poštár."
„Na poštároch nie je nič desivé," vyjadril sa Pip. „Koniec-koncov, aj ten náš vyzerá, akoby mu už na tvári rástli hríby."
„Ale stálo by za to, preskúmať to miesto," zasníval sa Til a obrátil sa k Denise. „No nie?" spýtal sa jej. Usmiala sa a mlčky prikývla.
Pip nad tým premýšľal asi sekundu. Uvážil, že dnes aj tak nie je do čoho pichnuť, takže sa tento nápad javil, ako jediný normálny na zabitie dňa.
„Tak fajn," povedal, vstal a oprášil sa. „A viete, kde to je?"
Denisa sa zdvihla.
„Nie," povedala. „Ale myslím, že nájsť starý, zhrdzavený vagón v lese s rozmermy päť krát päť centimetrov, nebude žiadny problém."

***

Skutočne to nebol veľký problém, hoci les bol TROCHU väčší, než Denisa odhadovala. Avšak, nie tak veľký aby dokázal ukryť starý vagón.
Keď ho Jačmeňovci uvideli, Pip poznamenal, že ten vagón vyzerá, akoby tu ležal už od prvej svetovej.
„Vtedy už mali vagóny?" spýtal sa Til pochybovačne. Pip si tým nebol dvakrát istý, ale ustúpiť už nemohol.
„Jasné," odvetil žoviálne. „Čo myslíš, ako asi ľudia cestovali?"
„Na koňoch," povedala Denisa.
Pip si zlostne odfrkol, ako vždy, keď ho niekto intelektuálne prebil a vykročil k vagónu. Denisa a Til zostali stáť na mieste. Pip sa obrátil.
„Tak čo je?" spýtal sa.
„Vyzerá dosť desivo," povedal Til.
„Snáď si si nenasral do gatí?!"
„Ešte nie."
„Musím ti pripomenúť, že celá táto... ehem... výprava... bol tvoj nápad."
„Ale ty si súhlasil," povedal Til a takmer sa zdalo, že Pipa obviňuje. Ten len pokrútil hlavou, akoby hovoril, že lietajúce žaby predsa neexistujú (bolo to dosť neurčité pokŕutenie) a pristúpil k vagónu.
„Čo chceš robiť?" spýtal sa Til poplašene.
„Mrkneme sa dnu," navrhol Pip.
„Neviem, či je to najlepší nápad," podotkla Denisa.
„Ste sa posrali, či čo?" utrhol sa Pip. „Nerobte drahoty a poďte!"
Odvaha a suverénnosť, ktorá z Pipa sršala, ako meteority v Súdny Deň, Jačmeňovcov ohromila. Pip by to síce nikdy nepriznal, ale v skutočnosti sa tiež bál. Bál sa, aj keď predstieral, že je nad vecou. Aby sa blysol pred svojimi kolegami tak celkom pokojne vošiel do vagónu. Ostatní Jačmeňovci tlmene vykríkli a potom jeden druhému povedali, že svojho druha predsa nemôžu nechať na pospas drsnej a krutej smrti.
„Aj keď...," zapochyboval Til, ale Denisa mu strelila poriadne po papuli a potom sa spamätal.
Obaja sa mu ponáhľali na pomoc.

***

Vo vagóne to silno páchlo močom. Všade sa povaľovali rozbité fľaše.
Bolo jasné, že tu niekto žije.
„Nikto tu nie je," oznámil Pip s veľkou úľavou. „Čo som vám hovoril?"
„A čo to sklo?" nadhodil Til.
„Neboj sa. To ti neublíži," pokúsil sa Pip o sarkazmus.
„Narážam na to," pokračoval Til chladne, „že tu zrejme niekto žije."
„Hlúposť," okríkol ho Pip. „Kto by už len žil v takejto hroznej diere?"
Denisa mlčala. Tvár mala odvrátenú a bledú.
„Hej," povedala im. „Môžem sa vás niečo spýtať?"
„Iste," pokýval Pip hlavou, zatiaľ čo skúmal rozbité sklo. Ani sa po nej neobzrel.
„Vyzerá to, ako zmutovaná kosatka, je to oblečené v poštárskom úbore a divne do zíza. Čo je to?"
„Čo ja viem?" mykol plecami Til. „Žeby nejaký nový pokémon?"
„To asi nie," odkašľala si Denisa.
„Tak čo to je?"
„To neviem. Ale môžeš sa ho spýtať. Stojí za nami."
Všetci Jačmeňovci sa ako na povel otočili. Skutočne tam stál. Na samom konci vagóna, v prítmí. Malé oči mu svietili. Vyzeral, ako poštár, ktorý sa na raňajky prejedol viac rádioaktívneho odpadu, než je zdravé.
„A do prdele," uľavil si Pip a roztriasol sa po celom tele.
„Dobrý večer, detičky," zatiahol poštár slizko a vystúpil z tieňa, takže naňho lepšie videli. Nebola to práve slasť, hľadieť mu priamo do spotvoreného ksichtu, ale pohľadom aj tak uhnúť nedokázali. Denisa ho chcela veľmi jemne upozorniť, že je iba predpoludnie, ale slová sa jej zasekli v hrdle a tvrdošijne odmietali vyliezť. Denisa sa teda snažila vypáčiť dvere za ktorými sa skrývali. Obrazne povedané.
Jediný, kto dokázal zmysluplne reagovať bol Til:
„Ehm...," povedal a pevne stisol čeľuste. „Dobrý," precedil napokon.
„Čo vás ku mne privádza?" zasyčal poštár melodicky.
„Len sme išli okolo," povedal Pip, ktorý sa už ako-tak spamätal.
„Cez tieto lesy nikdy nikto nechodí," upovedomil ho poštár.
„Dostali sme sa sem omylom," zavyl Pip ospravedlňujúco.
„Viem, že klameš, synu," pokýval hlavou poštár. „Ver mi. Ja som neklamal už dobrých sto rokov, takže to dokážem rozoznať."
Poštár si z pleca zvesil kožený vak a sadol si. Jačmeňovci stáli bez pohnutia a jemne sa triasli. Poštár si povzdychol.
„Nemusíte sa ma báť," povedal. Jačmeňovci mlčali.
„Chápem, že máte strach, ale nemusíte," pokračoval poštár. „Nechcem vám ublížiť."
Zrazu nejako podivne zamľaskal, akoby si obzeral zákusky vo výlohe, a zasmial sa.
„Dokonca som celkom rád, že ste tu," povedal.
„Skutočne?" spýtala sa Denisa.
„Áno," zasmrkal poštár. „Viete... som totiž strašne osamelý. Videli ste film SAMOTÁRI ZO SEATTLU?" spýtal sa.
„Nie," povedal Pip chladne.
„To je škoda. Ja som totiž ešte viac osamelejší, než tí samotári. Povedal by som, že som dokonca osamelejší, než SAMOTA. Pretože aj tá sa mi rada vyhýba... Pretože, keby tu bola, tak by som sám nebol, no nie?"
V Jačmeňovcoch sa prebudil súcit. A ľútosť. O pravdivosti poštárovych slov nepochybovali. Je pravda, že bol trochu strelený a vzhľadovo tiež nevyzeral príliš vábne, ale napriek tomu... bolo im ho ľúto.
Posadali si a poštár im vyrozprával svoj životný príbeh. Vravel, že kedysi takto nevyzeral. Mal dokonca ženu, dom, trávnik a psa. Holé minimum potrebné na prežitie v malomeste. Jedného dňa im však do domu vtrhol zlodej... Zabil ženu a podpálil dom.
„A odvtedy vyzerám takto," zakončil poštár a trpko sa uchechtol.
„To je smutný príbeh," povedala Denisa.
„Dostali ste toho vraha?" spýtal sa Pip.
Poštár sa naňho zahľadel.
„Tomu ver," povedal a znovu tak zvláštne zamľaskal. Znelo to desivo. „V skutočnosti som tým vrahom bol ja sám!"
Toto priznanie Jačmeňovcami hlboko otriaslo. Zbledli. Opäť sa v nich usídlil strach.
„Ale nebojte sa," usmial sa poštár. „Teraz som už v poriadku. Už dávno nikoho nebodám nožom."
„Určite?" pípol Til.
„Hej. Teraz mám lepšie metódy."
V tej chvíli vyskočil na nohy a otvoril svoj vak. Vyleteli z neho tri mimoriadne veľké, agresívne a hlavne mäsožravé obálky. Jačmeňovci okamžite vyskočili a dali sa na taktický ústup. Obálky však boli rýchlejšie. Jedna sa vrhla na Denisu, ktorá sa len tak-tak stačil uhnúť. Pip sa vyzbrojil kusom rozbitej fľaše a výhražne ňou zamával vo vzduchu. Obálka letela priamo naňho a v hube sa jej hromadila pena. Pip sekol fľašou a obálka padla na zem mŕtva. Rozpolená na dva kusy. Pipovi to dodalo toľko sebadôvery, že veľmi rád pomohol aj svojim dvom kamarátom. Potom sa priamo zadíval na poštára.
Ten sa však nevzdával a vypustil na nich dosloval celý roj obálok. Bolo ich vyše tisíc a stále pribúdali. Jačmeňovci zbledli a dali sa na útek. Bežali lesom a za sebou počuli chrapľavý rehot šialeného poštára. Lietajúce obálky im boli v pätách, ako stádo nadržaných včiel.
Striasli ich až potom, čo sa s hlasným šplechnutím šmarili do Grergovického Rybníka. Vynorili sa nad hladinu a pozorne sa rozhliadli. Nikde nikto. Obálky zmizli rovnako rýchlo, ako sa objavili.
Akoby ani nikdy neboli.
Akoby to bola len pokrivená predstava ich mysle.
Jačmeňovci sa svorne zhodli, že na dnešok síce majú dobrodružstiev dosť, ale na druhej strane cítili morálnu povinnosť povedať o svojom zážitku rodičom.
Domov sa vrátili cez polia a lesu sa vyhli asi kilometrovou okľukou. Istota je istota.
„Bože, to bol ale magor," vydýchol Pip a ostatní Jačmeňovci mu dali horlivo za pravdu.
„A aké obálky mal," hvízdla Denisa. Z jej úst to znelo takmer obdivne-
Keď konečne dorazili domov, oboznámili rodičov so svojím zážitkom. Príliš to neprifarbovali, teda ak nerátame to, že samých seba vykreslili, ako drsných hrdinov, pri ktorých by závisťou bledol aj Stallone a Schwarzenegger dokopy.
Oboznámení rodičia sa však tvárili dosť zvláštne. Napokon sa len zasmiali a vyhlásili, že ich deti majú naozaj veľmi bujnú fantáziu.
„Určite z nich budú spisovatelia," nadchýnali sa, ako balóny s pokročilou nádchou.
Jačmeňovci však vedeli svoje.
A vedeli tiež, čo majú urobiť. Čo bola ich povinnosť. Dospelí sú možno zaslepení, ale oni už zjednajú poriadok! Naplnila ich ohromná vnútorná sila, odvaha a ký fras vie, čo ešte.
„Zajtra v noci," povedal im mrazivo Pip. „Zajtra tam pôjdeme a toho odporného vraha zneškodníme!"
„Ja prinesiem palice," dodal Til nadšene. „Dostane čo mu patrí!"
„A ja si vezmem otcovu motyku," pridala sa Denisa. Jačmeňovci si pogratulovali k výbornému nápadu a opájali sa víziou zabezpečenia spravodlivosti.
Na druhý deň však od svojho nápadu predsa len upustili.
Treba však dodať, že z veľmi vážneho dôvodu, na ktorý si však s odstupom niekoľkých dní pamätali iba veľmi hmlisto.
Zdalo sa im, že nemohli nájsť baterku.
Dátum vloženia 20. 8. 2008 17:12
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 1717
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
  1. sinuhe

    jake mile

    20. 8. 2008 17:36
  2. Edo Elat (napísal autor básne)

    sinuhe: vdaka

    20. 8. 2008 17:45
  3. predpolnocna a.

    ...Edo..výborne napisane tu ti nemozno
    nič v styliz. vytknut ..je tu dej
    ma svoju tajomnost.. urcite z pohladu detí a dobrodr. je tu na mieste
    ale kde su tvoje sci-fi..i ked tie obalky a ten zvlastny zaciatok.. ok
    odpor.

    21. 8. 2008 00:14
  4. Edo Elat (napísal autor básne)

    predpolnocna: dakujem, ono islo mi tam hlavne o taky navrat do detskych rokov plus aby to malo nejake prvky z mojho stylu...

    21. 8. 2008 10:11