Basnicky.sk

Post-apokalyptická sci-fi o odvahe, smrti, obeti a takých tých veciach


Teplomer ukazoval sedemdesiat pod nulou.
Pofukoval mrazivý vietor.
Miestni starousadlíci by vám však povedali, že podobné počasie sa ešte dá považovať za celkom príjemné jarné prebúdzanie, ako stvorené na romantické prechádzky.
To by vám povedali.
Keby tu boli.
Keby žili.
Už dávno sa odobrali do večných lovíšť. Ich miesto zaujali ľudia z Európy, Júesej a ostatných krajín, ktoré už, len tak mimochodom, neexistovali.
Všetky boli zničené v tretej jadrovej vojne.
Pozor. Nie svetovej.
Jadrovej.
Pre ľudstvo to predstavovalo problém. Krvilační vojaci odrazu nemali kde bojovať a tak sa presídlili na Antarktídu, ktorá ako jediná zostala neporušená. Chvíľu mali problém zvyknúť si na miestne „jarné počasie," ale už po prvom mesiaci im to pripadalo, ako rutina. Väčšina z nich začala dokonca nosiť kraťase a tričká s krátkymi rukávmi. Rozvinuli poľnohospodárstvo a behom niekoľkých dní sa im dokonca podarilo vypestovať zemiaky a nanuky.
Po čase sa dokonca začali sťažovať, že keď to takto pôjde ďalej, tak čoskoro dostanú úpal a úplne si spália pokožku, pretože všetky opaľovacie krémy už boli tam, kam odchádzajú opaľovacie krémy po smrti.
Čo však vojakom nechýbalo, to bola munícia.
Tej mali skutočne požehnane, až by si jeden pomyslel, že aj sám Boh je spokojný s tým, že sa posledné zbytky ľudstva rozhodli vyvraždiť.
Bojovali tu dve strany. Hneď na začiatku sa dohodli, že sa nebudú otravovať s nejakými exotickými názvami typu „Snežné Pumy," alebo „Kožušinové Jablká," a nazvú sa prosto: Modrí a Hnedí.
Bojovali niekoľko krutých mesiacov, ale kvôli tomu, že guľka vystrelená zo zbrane, stihla zamrznúť skôr, než doletela k nepriateľovi, bol ich stav až nechutne vyrovnaný.
Náboje si proste nikdy nezvykli na tú zimu, čo im však nemožno mať za zlé. Ani ten najinteligentnejší náboj (a že ich bolo plno) by si nikdy nepomyslel, že si bude musieť zvykať na teploty, pri ktorých vám pomaly mrzne krv v tele.
Ak nie ste dosť otužilý.
Avšak...
Aby sa tento nepriaznivý vojnový stav pretrhol, rozhodli sa Modrí a Hnedí vyhladiť jeden druhého bez využitia klasických zbraní.
Modrí, ktorí neboli príliš inteligentní, však nevedeli prísť na žiadny iný spôsob. Zato Hnedí, ktorých IQ tvorilo dohromady tridsať miestne číslo začali pracovať na novom prototype genetickej zbrane.
A Modrí to vedeli.
Na mieste, kde sa toho obyčajne veľa nedeje, sa novinky šíria rýchlo.
Modrí sa preto zišli v jedálni, ktorá slúžila ako poradenská miestnosť. V tej miestnosti sa prirodzene vykonávali porady.
Šéf, lojtnant Fridrikssen, si všetkých opovržlivo premeral. Potom zachrlal a odpľul si.
„Potrebujeme volavku," oboznámil nakoniec vojakov so svojim plánom.
„No, tú teraz asi nezoženieme," povedal vojak Agapovis.
„Ale nie, ty idiot!" uzemnil ho lojtnant. „Potrebujeme niekoho nasadiť do nepriateľskej základne. To sa nazýva volavka."
„Och, aha," povzdychol si Agapovis sklamane.
„Niekoho, kto získa ultra-tajné dokumenty a plány na výrobu ultra-tajnej zbrane!"
„Tak čo navrhujete?" spýtal sa seržant Gopickin, ktorý sa práve teraz prebral z delíria, spôsobeného kombináciou vodky a ošťatého snehu.
„Zamaskovať dotyčnú... volavku... a nasadiť ju do nepriateľskej základne."
„To by mohlo vyjsť," povedal Agapovis.
„Hej, hej," zamrmlali ostatní. „To by mohlo..."
„Som rád, že súhlasíte Agapovis," usmial sa lojtnant. „A viete prečo?"
„Nie. Prečo?"
„Pretože pôjdete!"
„Ja?"
„Je tu snáď ešte iný Agapovis?"
„Hej," pípol mladý vojak, odniekiaľ zo zadných rád, ale hneď stíchol umlčaný popolníkom, ktorý po ňom lojtnant hodil. Zotrel si krv z tváre a usmial sa. Vojak sa vždy musí usmievať. To je skrátka taká zásada.
„Neviem, či som ten pravý, pane," poznamenal Agapovis.
„Netrepte sprostosti, vojak. Na tom, či ste ten pravý predsa vôbec nezáleží."
„Nie?"
„Nie. Proste ste mi padli do oka...," zachechtal sa Fridrikssen.

***

To odpoludnie padlo mnoho návrhov, ako majú dotyčného zamaskovať.
Za mnohé z tých nápadov by sa nehanbili ani maniodepresívne schizofrenické pštrosy, ale napokon sa vojaci predsa len dohodli na kompromise.
Rozhodlo sa, že Agapovisa prezlečú za ľadového medveďa.
„Na to neskočia," zamrmlal vojak Hugder, ale to bolo spôsobené len sklamaním z toho, že jeho návrh (plesnivá saláma) sa ocitol až na druhom mieste. Ostatní vojaci však nadšene súhlasili, takže nebolo čo riešiť.
Na druhý deň ráno teda Agapovisa navliekli do medvedej kože, nasadili mu na nos okuliare a do úst mu strčili cigaretu, aby vyzeral vierohodne. Potom ho ešte kopli pre šťastie do riti a poslali k nepriateľskej základni.
Cesta tam mu trvala takmer dve hodiny, ktoré vypĺňal mrmlaním nadávok a skladaním mimoriadne filozofických básní o tom, ako všetkých a všetko nenávidí. Keď konečne dorazil k bráne základne Hnedých, vstrekol si do úst osviežovač vzduchu s mentolovou príchuťou, odklepol z cigarety popol a plný guráže zazvonil.
Po troch minútach vybehla dvojica vojakov so samopalmi v rukách.
„Čo je?" vyštekol vojak a výhražne si medveďa premeriaval.
„Som ľadový medveď," zahučal Agapovis a potiahol z cigarety. „Len som tak išiel okolo a napadlo mi, či by sa u vás nenašlo niečo na jedenie."
„Choď si po svojom. Nič nemáme."
„Ale no tak," zakňučal Agapovis. „Medveďa s okuliarmi by si predsa nenechal umrieť hladom..."
Bolo vidieť, že vo vojakoch sa pohlo svedomie, teda keby nejaké mali. Jeden z nich chytil vysielačku.
„Spojte ma so šéfom," povedal napokon. Ozvalo sa zapraskanie.
„Pane?" spýtal sa vojak. „Je tu jeden ľadový medveď a pýta sa, či by nemohol dostať niečo pod zub."
Počúval.
„Áno," povedal. „Áno. Áno. Rozumiem. Iste."
Potom vysielačku vypol a zahľadel sa na medveďa.
„Fajn," povedal napokon. „Môžeš si vybrať tri veci z našej špajzy!"
„Och, vďaka, dobrí muži," usmial sa Agapovis a bez problémov vošiel na územie Hnedých.


***

„Máš šťastie, že náš šéf má také dobré srdce," zavrčal vojak.
„To iste má," usmial sa Agapovis.
Vojaci ho zaviedli do špajzy o veľkosti hangáru a nechali napospas osudu. A väčšiu chybu ani urobiť nemohli.
Zdá sa, pomyslel si Agapovis, že s tým ich IQ to nebude tak horúce...
Ladne vykĺzol z medvedieho kostýmu a začal omrkávať terén. Pochyboval síce, že plány na novú genetickú zbraň by sa nachádzali v špajzi medzi nasolenou šunkou, ale ako správny vojak všetko pozorne prehľadal. Prirodzene však, nič nenašiel.
Zvonka začul zvuk prichádzajúcich krokov.
Začínal pomaly prepadať zúfalstvu, keď jeho pozornosť upútali polotvorené, avšak sotva viditeľné dvere až na samom konci miestnosti. Agapovis sa začal štverať po všetkých tých vreciach s múkou, balíčkoch s ovsenými vločkami a slaninou.
Kroky sa blížili.
Agapovis nakukol za dvere a zbadal schodisko smerujúce niekam dolu. Usúdil, že veľa možností na výber nemá a tak zvolil tú, ktorú považoval za najinteligentnejšiu:
Zavrel za sebou dvere a vydal sa po schodoch dolu.


***

Agapovis očakával, že sa schodiskom dostane do nejakého tajného bunkru, alebo skladisku zbraní. Ani vo sne však nečakal, že sa dostane do samotného Podsvetia. Veľký, tyrkysový nápis nad jeho hlavou, ho však vyviedol z omylu:

VITAJTE V PODSVETÍ! PROSÍME, PORIADNE SI OTRITE TOPÁNKY, ABY SA DNU NEDOSTALO BLATO A SNEH!
ĎAKUJEME A PRAJEME PRÍJEMNÝ POBYT.

Agapovis, ktorý bol naučený plniť rozkazy, si poslušne utrel topánky a vstúpil. Nevykonal však ani dva kroky, keď mu pri uchu zasyčal hlas:

„Kto to vstupuje do ríše Hádesa?"

Hlas znel dosť zlovestne, asi ako praskajúca kyselina, do ktorej ste omylom vhodili mentos.
„Vojak Agapovis!" zasalutoval vojak. V tej chvíli vzduch zapraskal a pred vojakom sa objavil chlapík celý v čiernom s vlasmi, ktoré by mu závidel každý punk-rockový spevák.
„Čo tu chceš?" zasyčal a premohol nutkanie okamžite toho vojaka uškvariť. Agapovis na Hádesovi videl, že nemá práve dobrú náladu a tak sa radšej rozhodol povedať mu pravdu. To, že tým zradí svojich druhov mu na čele žiadne vrásky nerobilo.
„Prišiel som pre tajné genetické plány," povedal.
„Aké plány?"
„Na novú tajnú zbraň."
„Ach tak," usmial sa Hádes. „Máš na mysli „Agresívny Sneh", však?"
„Agresívny sneh?"
„Áno. To je tá zbraň."
„Názov nieznie veľmi desivo."
„Ale počkaj, keď ju uvidíš."
„Obávam sa, že keď tie plány nezískam, tak neuvidím nič."
„Tie plány nenájdeš."
„Prečo si to myslíte?"
„Pretože som ich uskladnil na bezpečné miesto!"

Hádes sa usmial a pohladil sa po vypasenom bruchu. Agapovis naňho hľadel a pomyslel si, že nech je tá zbraň nebezpečná, ako chce, v Hádesovom žalúdku sa teda hrabať nebude.

„To nevyzerá dobre," prehltol Agapovis nahlas slinu.
„Pre vás možno nie," usmial sa Hádes. „Ale pre mňa a moju armádu je tá zbraň požehnanie."
„Keby som tak dostal do rúk toho, kto dostal ten diabolský nápad..."
„Áno? A čo by si mu urobil?"
„To ešte neviem. Ale niečo veľmi, veľmi nepekné."

Hádes sa dramaticky odmlčal.

„Ten nápad bol môj!" zadunel.
„Och," pípol Agapovis a mierne sa prikrčil. Jeho predchádzajúca bojovná nálada bola razom preč.
„A preto, že si sa sem tak hanebne votrel," pokračoval Hádes a kýval hlavou, akoby práve chytil Parkinsona od kliešťa obyčajného, „preto ťa zabijem."
„Ale veď ste mi to dovolili," zvolal Agapovis a roztriasol sa po celom tele.
„Oklamal si nás," skonštatoval Hádes pokojne. „A klamstvá ja neznášam."
„Takže ma zabijete?"
„Už to tak bude."
„Ale prečo?!"
„To je totiž môj údel. Ubližovanie blížnemu svojmu."
„Ste sadista!"
„Presne tak!" povedal Hádes hrdo. „To som! Ale spravodlivý, ako Komenský! Aj keď je pravda, že bolestné vzdychy blížneho sú pre mňa hudbou rajskou...," nostalgicky sa usmial.
„Prosím, nezabíjajte ma!" zakňúral Agapovis hlasom prasknutého výfuku. „Urobím čokoľvek."
Hádes nadvihol obočie nad pravým okom, ako imitant Jima Carreyho a naklonil sa k Agapovisovi tak blízko, až mu dovidel do prázdnej lebky.
„Č.o.k.o.ľ.v.e.k.?" spýtal sa dôrazne.
„Áno, áno," kývoll Agapovis dychtivo hlavou. Hádes vážne prikývol, vytiahol z vrecka malý balíček a podal ho ohromenému vojakovi.
„Toto zanes na svoju základňu!"
„Čo je to?"
„Balíček."
„Aha. A to je všetko, čo musím spraviť?"
„Áno. Nemusíš ho ani rozbaľovať."
„Tak fajn," povedal Agapovis. Posledná Hádesova veta v ňom rozptýlila všetky pochybnosti.

***

„Celkom sympatický chlapík to bol," poznamenal Agapovis nad šálkou zeleného čaju. Opäť sedel v bezpečí na svojej základni a zdôveroval sa kolegom, čo všetko sa mu prihodilo. Tí sa tvárili viac-menej rozpačito, akoby im oznamoval, že ten vraždiaci banán pod jeho posteľou je už konečne po smrti.
„A dal mi aj tento balík," dodal Agapovis a usrkol z čaju.
Lojtnant Fridrikssen sa naňho podozrievavo zadíval.
„A čo v ňom je?"
Agapovis pokrčil plecami.
„To nepovedal."
„Tak sa mrkneme," uchechtol sa Gopickin a blížil sa k balíku s vytaseným vojenským nožom.
„Vravel, že to nemáme otvárať," podotkol Agapovis.
„Možno tam budú tie plány...," nedal sa Gopickin.
„To sotva," pokrútil Agapovis hlavou. „Podľa toho, čo vravel, je tá zbraň už hotová."
„Tak potom nemáme čo stratiť," povedal Gopickin depresívne a balík otvoril.
A v tej chvíli sa celá základňa Modrých vyparila vo vákuu.

***

Hnedí, ktorí to celé sledovali ďalekohľadom teraz začali zbesilo poskakovať, ako vedci, ktorým oznámili, že tá zelená pleseň v ich podpazuší je SKUTOČNE prevratný liek na rakovinu pľúc. Hádes stál obďaleč a s vážnou tvárou pozoroval svojich zverencov. Ich nadšenie chápal, ale nezdieľal ho s nimi. Čo sa aj dá celkom pochopiť.
„Vyhrali sme šéfe!" zvolal vojak.
„Vy nie," povedal vážne Hádes.
„Eh?"
„Ja som vyhral."
Potom sa usmial a zapískal. Zo skladiska sa vyrútil Agresívny Sneh. Vyzeral, asi ako keby ste dvadsať snehuliakov postavili na seba a trochu to prikrášlili Freddym Kruegerom. Monštum chrapľavo zavylo. Vojaci zbledli.
„Uch," povedali naraz. „Toto nevyzerá dobre!"
A ani nevedeli, akú veľkú pravdu vyslovili.

***

Hádes sa spokojne rozhliadol po zdevastovanej základni. Všetci vojaci boli mŕtvi. Spokojne pokýval hlavou a zahľadel sa na Agresívny Sneh, ktorý práve rozmiestňoval po území Antarktídy nálože.
„Ugr?" spýtal sa, keď bol s prácou hotový.
„Áno," prisvedčil Hádes. Agresívny Sneh si utrel čelo.
„Zostaň," prikázal Hádes a vzniesol sa do vzduchu. Agresívny Sneh ho so záujmom pozoroval.
Pán Podsvetia si zapálil cigaru a vytiahol rímout kontrol. Vyfúkol dym.
„Tak ľudská vôľa zase raz padla," prehodil sofistikovane.
A stlačil tlačidlo.