Basnicky.sk

Edo Elat  Zobraziť/skryť lištu autora

O.P.I. 14: Exotika

Už od začiatku svojej detektívnej kariéry som si myslel, že ma poznajú takmer vo všetkých kútoch sveta, ak nie úplne vo všetkých. Bolo preto len otázkou času, kedy dostanem skutočne exotický prípad. A ako sa ukázalo, dnes bol ten deň D. Sedel som práve vo svojej kancelárii a čistil hlaveň Lugera '48. Z myšlienok ma vytrhlo zazvonenie telefónu.

„Haló?" spýtal som sa.
„Volám dobre, oddelenie paranormálnej investigácie?" spýtal sa hlas.
„Hej," prisvedčil som.
„Rád by som hovoril s Earlom O'Reallym."
„Hneď ho zavolám," povedal som a na päť sekúnd som sa odmlčal. Hneď potom som pokračoval, presne rovnako znudeným hlasom: „Tu je Earl O'Really. Ako vám môžem pomôcť?"
„Som zo Strednej Európy."
„Na to som sa nepýtal."
„Ale myslím, že je dôležité, aby ste to vedeli."
„Hm. Dobre."
„Volám sa Janko Benkovický."
„Ako prosím?"
„Janko Benkovický."
„Ako sa to vyslovuje?"
„Benkovický."
„A ako sa to píše?"
„Benkovický."
„Aha. No, to je ale skutočne zvláštne meno. Odkiaľ ste?"
„Zo Strednej Európy."
„To viem," zavrčal som. „Mal som na mysli... Ktorý štát?"
„Slovensko."
„Čože?"
„Slovensko."
„To je kde, preboha?"
„V Strednej Európe."
„V škole nás učili, že vo Východnej," povedal som si, lebo som si spomenul na školské časy.
„Vy sa tam u vás učíte o Slovensku?" žasol Benkovický.
„Oficiálne áno. Ale len pár viet."
„Chápem," povedal posmutnelo.
„Ešte stále je tam vojna?" spýtal som sa.
„Nie."
„Aha. No, veď to je jedno. Ale k veci," povedal som. „Ako vám môžem pomôcť?"
„Potrebujem, aby ste mi niekoho našli."
„Koho?"
„Metoda."
„Hm. Metoda, dobre."
„Viete kto to je?"
„A mal by som?"
„Nie."
„To je dobre. Lebo to ani neviem."
„Je to svätec," povedal.
„K tým chovám najväčšiu nedôveru."
„Spolu so svojím kumpánom Cyrilom priniesli na naše územie prvé písmo."
„Impozantné. A kedy to bolo?"
„Tuším v roku 863."
„Pred Kristom?"
„Nie."
„A vy chcete aby som toho týpka našiel?"
„Presne tak!"
„Nechcem vám kaziť ilúzie, ale... Je mŕtvy."
„Nie, nie je!" zvolal naliehavo. „Viem, že žije! A vy ho musíte nájsť!"
„Mohol by som nájsť jeho kosti... Teda prach z tých kostí."
„On žije!" zakričal nahnevane.
„Odkiaľ to viete?"
„Videl som ho! Kradol mi na záhrade kapustu!"
„Hm... A prečo by to robil?"
„Neviem."
„Hm."
„Takže mi pomôžete?"

Odmlčal som sa a premýšľal. Napokon som však pokrčil plecami a prikývol. Čo iné som mal robiť?

„Ste tam?" spýtal sa.
„Hej."
„Tak vezmete to?"
„Veď som prikývol."
„Prosím?"
„Ale nič. Vezmem to."
„Výborne!" potešil sa. „Dúfam, že nájdete cestu."
„O to sa nebojte. Nájdem!"

Tresol som slúchadlom a s úsmevom vytiahol môj teleportátor. Predsa len, je to lacnejšie, ako vyhadzovať peniaze na letenku.

***

Mal som šťastie. Prenieslo ma to priamo pred dvere toho chumaja. Chvíľu som prešľapoval na mieste a striasal zo seba nánosy prachu, ktoré sa na mne nahromadili počas teleportácie. Zaklopal som. Otvoril presne po desiatich sekundách. Nič moc. Malý, bradatý, okuliarnatý zmrd, asi meter sedemdesiat. Prekvapene si ma obzeral.

„Áno?" spýtal sa.
„Som Earl O'Really," zahlásil som.
„Čo?" nemohol uveriť vlastným ušiam.
„Ten detektív," napovedal som mu.
„Ako to, že ste už tu? Veď sme spolu hovorili pred piatimi minútami."
„Časový posun," odvetil som pokojne.
„Môžete mi ukázať preukaz, alebo niečo podobné?" spýtal sa ostro.
„Čože?"
„Preukaz! Máte ho snáď, nie?"
„Iste," povedal som a vytiahol ho z peňaženky. Ešte nikdy si ho odo mňa nikto nepýtal, tak sa nemožno čudovať, že už začínal trochu plesnivieť.
„Tak dobre," povedal Benkovický, stískajúc si nos. „Verím vám."
„Tak to má byť," usmial som sa. „A teraz mi povedzte niečo o tom Metodovi."
„Hovorí si Svätý Metod."
„Povedzte mi viac."
„Prichádza na moju záhradu každý večer o šiestej."
„A kradne kapustu," doložil som múdro.
„Presne tak."
„Prečo si tú záhradu nejako neochránite?" spýtal som sa.
„Ako?"
„Napríklad bezpečnostným systémom."

Dôrazne pokrútil hlavou.

„Nevyšlo by to," povedal. „On je voči takýmto veciam imúnny."
„Zaujímavé."
„Asi."
„A prečo sa ho nepokúšate odchytiť? Viete predsa presne, kedy sem prichádza."
„Nemám v tom žiadne skúsenosti," povedal zahanbene. „A nemám ani žiadnu zbraň. Určite by mi ušiel. Preto som si povedal, že sa radšej spoľahnem na profesionála."
„A dobre ste urobili," kývol som hlavou. „Ale zaujímalo by ma ešte niečo..."
„Áno?"
„Spomínali ste, že má kumpána..."
„Cyrila," pripomenul.
„Hej, Cyrila. Toho nechcete nájsť?"
„Prečo by som mal?" začudoval sa. „Ten mi predsa kapustu nekradne."
„To je fakt."

Stočil som pohľad k hodinkám.

„Aký je čas?" spýtal som sa.
„Nepozreli ste sa?" prekvapil sa Benkovický.
„Aha, no vlastne hej. A kedy, že to prichádza?"
„O šiestej."
„To je asi za hodinu. Chcete ho živého či mŕtveho?"
„Ja neviem."
„Takže mŕtveho."

***

Slnko už pomaly zapadalo a ja som sa krčil pri kmeni akéhosi stromu. Mal som odtiaľ dobrý výhľad na celú záhradu. Z toho prechodu časových pásiem na mňa padala únava a tak som si párkrát precvičil svoje čeľuste. Podarilo sa mi však nezaspať. Vtedy som si všimol, ako sa medzi pravidelnými riadkami kapusty, zakráda zhrbená postava. Prižmúril som oči. Bol to bielovlasý dedo, opierajúci sa o palicu. Cez plece mal prehodený veľký vak a vhadzoval doňho hlávky inkriminovanej zeleniny.

„Do kuriev," povedal som potichu. Zovrel som v ruke svojho Lugera a chystal sa na toho pajáca vybehnúť. V poslednej chvíli som sa však zarazil a ustúpil späť do tieňa. Metod už očividne naplnil svoje vrecká a tak sa chystal opatrne zdúchnuť. Pustil sa po ceste, ktorá viedla do lesov. Pomaly som vykročil za ním.

Kráčali sme asi pol hodinu, kým sme sa neocitli pri nejakej chatrči. Metod vošiel dnu a zabuchol za sebou dvere.

„Čo tým asi sleduje?" tiahlo mi hlavou. Pristúpil som k chatrči a nazrel dnu, cez zaprášené okno. To čo som uvidel ma trochu vyviedlo z miery. Sedelo tam asi päť ultra-brutal filozofov, všetko veľké kapacity svojej doby. Okrem iných tam boli aj Freud, či Nietzsche a potom samozrejme ďalší kurevníci, ktorých som nepoznal. Sedeli za stolom a vášnivo debatovali. Na nič som nečakal. Pristúpil som k dverám a jedným efektným kopom ich vyrazil z pántov. Skočil som dnu a zreval:

„Tak! A je koniec vaším skurveným seánsám!"

Prekvapene sa na mňa zadívali, neschopní slova. Prešlo asi päť minút. Nikto nič nepovedal. Len sme na seba pozerali. Nakoniec som sa nasral.

„Som Earl O'Really!" zareval som.
„Ako ste nás tu našli?" spýtal sa Freud.
„Váš kamoš Metod si nedal majzla! Sledoval som ho."
„To od vás nebolo pekné," zasmrkal Metod a zotrel si slzu z oka.
„Na to seriem," povedal som. „Najali ma, aby som vás našiel!"
„Prečo?"
„Kvôli tej kapuste."
„Aha."

Chvíľu bolo ticho. Prebehol som si jazykom po pere.

„A preto," pokračoval som, „budete teraz všetci predaní justícii!"

Všetci sa zborovo zasmiali. Okrem mňa.

„Čo je tu na smiech?" spýtal som sa.
„Nebuďte hlupák, O'Really!" zavrčal Freud. „Nás nikdy nezastavíte!"
„Už sa stalo," povedal som.
„Myslím, že celkom dobre nechápete vážnosť situácie do ktorej ste sa dostali!" zasyčal Metod.
„No...," zaváhal som. „Ale to je teraz jedno! Kradli ste kapustu a za to budete pykať!"
„Potrebovali sme ju!" povedal Nietzsche.
„Načo?" spýtal som sa.
„Aj mi sa predsa musíme niečím živiť."
„A je to afrodiziakum," usmial sa Freud.
„To je pravda. Až na jedno: vy už máte byť dávno mŕtvi! A tým pádom máte živiť akurát tak hlinou," zvolal som.
„Mýlite sa," povedal Freud. „My totiž nie sme ľudia."
„Nie?"
„Nie."
„Tak kto potom ste?"
„Králiky," odvetil Freud pokojne.

Mierne som sa zapotácal zo strany na stranu. Už toho bolo na mňa priveľa. Prinútil som sa však tváriť ako suverén.

„Čože?" spýtal som sa pobavene.
„Je to tak, ako vravím," povedal Freud a vstal. „Nie sme ľudia, ale králiky. Túto podobu používame, ako kamufláž. Pôsobíme tak viac inkognito."
„Ale... ale... To nie je možné!" zvolal som.
„Je to pravda, Earl."
„Dokážte mi to!"
„Také primitívne predvádzanie moci, je pod našu úroveň."
„No... Ale aj tak... Aj keby ste boli tie posraté zvery... Aj tak ste už mali byť dávno mŕtvi!"
„Vidíte?" usmial sa Freud. „A práve v tom sa mýlite!"
„Ako to?"
„Priemerný králik totiž žije dlhšie než osemsto rokov."
„Robíte si zo mňa žarty?"
„Isteže nie. Len sa nad tým zamyslite... Videli ste už králika, ktorý zomrel prirodzenou smrťou?"
„No...," zaváhal som.

Musel som uznať, že takého králika som ešte skutočne nevidel. Život všetkých tých úbohých zverov ukončila buď sekera, alebo dvojhlavňová brokovnica. A v niektorých prípadoch aj jadrová hlavica.

„Tak vidíte!" zvolal Freud a v očiach sa mu zablýskalo.
„Ale aký to má všetko zmysel?" spýtal som sa unavene.
„Žiadny," odvetil Freud a mykol plecami. „Proste sme potrebovali získať vhodný zdroj obživy. A tu rastie tá najkvalitnejšia kapusta."
„Nehovorte mi, že najlepšia kapusta rastie vo Východnej Európe," zavrčal som.
„Strednej," opravil ma Freud.
„To je fuk!"
„Nuž dobre," rozhodil Freud rukami. „Teraz keď už poznáte pravdu, by ste nás mohli láskavo ospravedlniť..."
„Nemohol!" zasyčal som. „Ste zločinci! A za svoje zločiny budete potrestaní!"
„Odkedy ste taký poctivec, Earl?"
„Odjakživa."
„To ťažko."
„Odkiaľ to vy môžete vedieť? Veď ma nepoznáte."
„Poznám také typy, ako ste vy! Ide vám len o prachy."
„To je pravda," prikývol som.
„Ale uväzniť nás nemôžete," povedal Metod.
„Ako to?" nechápal som.
„Nie sme predsa ľudia. Neplatia na nás pozemské zákony."
„Do kuriev," povedal som. „Tak na to som nepomyslel."
„Očividne je toho ešte veľa, čo ste nedomysleli, Earl," pokýval Freud hlavou.

Potiahol som nosom. Ruka v ktorej som držal zbraň mi mierne zakolísala.

„Čo mám teda robiť?" spýtal som sa.
„Myslím," povedal Freud a prešiel si rukou po brade, „že viem, ako túto situáciu vyriešiť..."
„Ako?" spýtal som sa nevrlo.
„Mohli by sme kapustu z tej záhrady zozbierať a... neprerušujte ma! Zozbierať a vymeniť ju za..."
„Za čo?"
„Za zeler. Tajne, samzrejme. A všetci budú spokojní."
„Zeler?" nechápal som.
„Hej. Nikto si to nevšimne. Chutí to takmer rovnako."
„Vskutku?" uchechtol som sa. „Tak prečo ho potom nejete?"

Freud povytiahol obočie, ale moju poznámku jednoducho ignoroval.

„Tak beriete to, alebo nie?" spýtal sa.
„No... Zdá sa, že to je jediná možnosť, ako dostanem svoje prachy."
„Takže?"
„Ale nie je to nečestné?"
„Je."
„Beriem to!" vyhlásil som s úsmevom.

***

„Tak ja neviem," šomral Benkovický, keď si prezeral hlávky svojho zeleru. „Táto vyzerá nejako inak."
„Je to vaša kapusta. Som si istý," povedal som. „Tí zmrdi jej mali plný sklad."
„Čo ste s nimi urobili?"
„To čo som urobiť musel... Poslal som ich do králikárne."
„Kam?"
„Ech... Teda, chcel som povedať: do väzenia."
„Hm."

Benkovický sa vrátil pohľadom k svojej „kapuste."

„Nechcem vás rušiť," povedal som, „ale myslím, že je čas na výplatu."
„Och, iste. Koľko to bude?"
„Vy neviete koľko si počítam?"
„Nie."
„Bude stačiť desaťtisíc..."
„To je trochu veľa, nie?"
„To viete... Dane..."

Zhrabol som svoje prachy a potom som sa už nečujne teleportoval domov, na pozadí krvavo červeného západu slnka...
Dátum vloženia 17. 8. 2008 21:08
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 1682
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
Neboli pridané, žiadne komenátre