Basnicky.sk

Keď som tú ženskú zbadal po prvýkrát, hneď som vedel, že sa niečo zomelie.
Vplávala do mojej kancelárie a okamžite sa posadila na stoličku. Bez toho, aby som ju vyzval. Bol som z toho rozhodený asi sekundu a potom som už len pohľadom hltal jej provtriedne vytvarované, obnažené nohy. Odkašľal som si. Slušnosť kázala, aby som začal rozhovor.
„Dobrý deň, pani."
„Slečna," opravila ma, „Slečna Smithová."
„Ospravedlňujem sa," povedal som s úsmevom. Naklonila sa ku mne.
„Prejdem rovno k veci!"
„Tak to mám rád!" povedal som možno až príliš chlípne. Smithová si však zrejme nič nevšimla.
„Počula som, že s klientami jednáte na rovinu, O'Really!"
„Kto vám to preboha natáral?"
„Vaši klienti... bývalí klienti. Prečo? Nie je to tak?"
„Je. Je to priam stopercentná pravda."
Smithová sa zamračila. To ma však nerozhodilo.
„Potrebujem, aby ste mi niekoho našli!" povedala.
„Hm. Takže nezvestná osoba, čo? Moja obľúbená odnož."
„Nie je to nezvestná osoba!"
„Nie? Tak kto to potom je?"
„Bigfoot."
Oprel som sa o stoličku. Moja dobrá nálada sa práve spláchla do najsmradľavejších sračiek. Prečo nemôžem aspoň raz dostať normálny prípad? Napríklad: nájdite mi zatúlaného škrečka...
„Takže, pán O'Really? Dohodneme sa?"
O Bigfootovi, alebo Veľkej Nohe, som nemal veľkú mienku. Bol to podľa mňa výmysel a toho som sa držal.
„Ste si vedomá toho, že Bigfoot s najväčšou pravdepodobnosťou neexistuje?" spýtal som sa.
„Tak to pozor!" zarazila ma, „Čo to tu meliete? A ten film je podľa vás čo?"
„Aký film?"
„Od Pattersona a Gimlina. Nehovorte, že ste to nevideli!"
Odmietavo som pokrútil hlavou.
„Nečumím na filmy."
Smithová si rukou prebehla po vlasoch.
„Tak keby ste ich sledovali... keby ste tento sledovali... tak by ste vedeli, že sa im ho podarilo zachytiť."
„Bigfoota?"
„Tak, tak."
„A ktorý z nich sa zaňho prezliekol? Patterson či Gimlin?"
„Nerobte si zo mňa žarty!"
„Vy naozaj veríte, že ten opičiak existuje?"
„Verím!"
Vstal som.
„Počujte. Niečo si vyjasníme, dobre? Máte ma za hlupáka?"
„Nie."
„Vyzerám podľa vás ako idiot?"
„No...," zaváhala ale napokon rýchl dodala: „To je jedno! Proste chcem aby ste mi ho našli!"
„A načo ho chcete? Už dlho ste nemala chlapa, či čo?"
„To je moja vec!"
Pokrútil som hlavou.
„Takto to nepôjde," povedal som, „Medzi svojimi klientami nemám tajomstvá! Takže to vysypte!"
„Tak dobre," zavrčala, „chcem si z neho dať vyrobiť kožuch, keď to už musíte vedieť!"
„Nestačil by vám medveď, alebo niečo také?"
„Nie!" povedala rázne, „To má dnes každá druhá šľapka! Ja chcem niečo výnimočné!"
Posadil som sa a vyklepal zo škatuľky cigaretu. Zapálil som si a vyfúkol dym.
„A kde sa má podľa vás vyskytovať?"
„Čo ja viem? V miestnom supermarkete to asi nebude!"
Pozrime sa. Aká vtipná.
„Za úspešnosť tejto akcie neručím," povedal som.
„Prečo?"
„Nemám istotu, že skutočne existuje."
„Verte mi! Existuje!"
„Hm... no dobre, dajme tomu, že to tak je. Chcete ho živého či mŕtveho?"
„To je mi jedno. Ale najlepšie mŕtveho."
„Tým lepšie, slečna. Tým lepšie."

***

Na miesto som dorazil už vo večerných hodinách a preto som si obhliadku okolitých lesov nechal na ráno. Nechcel som si totiž zahovniť svoje nové trenky. Namieril som si to teda do najbližšieho baru. Možno sa mi podarí niečo zistiť. Alebo sa aspoň ožeriem, keď už nič iné.
Sadol som si na nepohodlnú barovú stoličku. Barman, zamastený tučniak sa na mňa zaceril.
„Čo to bude pane?"
„Hm. To ešte neviem," povedal som, „Na začiatok by som si možno dal dvojitú škótsku."
„Ako si prajete, pane."
„Počujte," povedal som, „poznáte Bigfoota?"
„Koho?" spýtal sa barman prekvapene a položil predo mňa objednaný drink. Videl som na ňom, že znervóznel.
„Bigfoot. Vraj by sa tu mal niekde vyskytovať."
„Vôbec nič o tom neviem."
„Naozaj?"
„Hej."
Kopol som do seba škótsku a chvíľu počkal, kým sa mi zriedi s krvou.
„Myslím, že klameš," povedal som, „Čo ty na to?"
„No..."
„Dobre si rozmysli, čo odpovieš!"
Barman sa poobzeral a prebehol si jazykom po mäsitej pere. Bol to odporný pohľad.
„Tak dobre," povedal.
„Hovor," vyzval som ho, „Čo o ňom vieš?"
„Ja nič, ale... poznám niekoho, kto vie."
„Aha. Tichá pošta, čo?"
„Prosím?"
„Ale nič. Pokračuj."
Barman stíšil hlas.
„Starý Vigarfried sa s ním pozná..."
„Počkaj, počkaj...," zastavil som ho, „Chceš mi povedať, že sa pozná s Bigfootom?"
„Áno."
„A to ako... osobne?"
„Hej. Je to jeho sused."
Zalapal som po dychu. Vypitý alkohol mi naraz prudko vystúpil do hlavy. Chytil som barmana za golier.
„Robíš si zo mňa srandu? Nevieš s kým máš tú česť!"
„Ja nežartujem," zakvílil, „Ak mi neveríte, tak si to kľudne overte! Dám vám adresu."
„Na Bigfoota?"
„Nie, kurva! Na Vigarfrieda!"
Pustil som ho. Zdalo sa, že hovorí pravdu. A aj tak, bolo treba preskúmať každú stopu, aj keby to vo výsledku na nič nebolo. Tak káže kódex správneho detektíva. Do piče s ním.
„Dobre," povedal som, „kde býva ten maník?"
„Na okraji mesta. Je to na Jamestownskej 3. Nemôžete to minúť."
„Pre tvoje dobro, dúfam, že to tak je!"
Barman zbledol a roztriasol sa. Stavil by som sa, že jeho ritný otvor bol ako Tysonova päsť zaliata v betóne. Zisťovať som sa to však nechystal.
Zaplatil som a vypadol.

***

Stál som vonku v tom mraze a premýšľal. Zvažoval som, či sa po tejto stope pustiť hneď, alebo to nechať až na ráno. Usúdil som, že čím skôr sa tohto prípadu zbavím, tým lepšie. A šanca, že ten Vigarfried bude doma bola určite vyššia v tejto hodine. Cez deň je každý normálny človek v krčme.
Odpľul som si a vyrazil k jeho domu. Autom som tam bol za pár minút. Bolo to malé mesto. Vystúpil som. Pod podrážkami mi zavŕzgal sneh. Zdalo sa mi, že sa citeľne ochladilo. V dome sa svietilo. Mal som šťastie.
Pristúpil som ku dverám a zaklopal.
„Kto je?" ozval sa po chvíli akýsi chrapľavý hlas.
„Earl O'Really."
„Takého nepoznám."
„Pane, som detektív. A potrebujem s vami hovoriť. Je to naliehavé!"
„O čo ide?"
„Pane, myslím, že lepšie by sa nám debatovalo vo vnútri."
„Najprv mi povedzte o čo ide!"
„Hľadám Bigfoota."
Teraz tie dvere konečne otvoril. Bol to starý, zoschnutý dedo neurčitého veku. Očividne starý horal. Nedôverčivo si ma obzeral. Ale dnu ma nepozval, chumaj jeden.
„Čo od neho chcete?" spýtal sa.
„Chcem sa s ním porozprávať."
„Autogramy nedáva!"
„Skutočne je to váš sused?"
„Uhm."
„Tak to tu musí byť v noci poriadne vzrúšo, čo?"
„Čo prosím?
Ospravedlňujúco som sa usmial. Chcel som tým dať najavo, že moju poznámku nechcem bližšie rozoberať.
„A viete mi povedať kde žije?" spýtal som sa.
„Tam," mávol rukou smerom k lesom.
Zahľadel som sa na hustý porast.
„Ehm... ale ako môže byť váš sused, keď váš dom je posledný v meste?"
„Les je jeho dom."
„Poetické, ale viete... to mi je vo výsledku úplne nahovno. Rád by som sa s ním stretol. Osobne."
„To nie ste jediný."
„Myslíte, že by to bolo možné?"
„No... to neviem. Ale mali by ste mať na pamäti jedno: nie je to homosexuál. Väčšina chlapov, čo sa s ním chce stretnúť si to myslí... A potom sú sklamaní."
„Nič také mi... ehm... ani nenapadlo..."
Chvíľu sme mlčali.
„Dobre!" vyhlásil som napokon, „Teraz žarty bokom: Ak ma k nemu dostanete, zaplatím vám!"
„Áno?" starký zdvihol zakalené oči. Prikývol som.
„Koľko?"
„Koľko len budete chcieť!"
„Tri milióny?"
„No... držme sa radšej trochu pri zemi."
Starý horal odmietavo pokrútil hlavou.
„Keď nebudú prachy, nebude ani cesta. To je zákon džungle."
Zavrčal som. Ten starý si začínal nejako moc dovoľovať.
„No, myslím, že by som ho mohol navštíviť aj sám," povedal som viac-menej pre seba.
Starec sa zachechtal.
„Býva v dome uprostred lesov," rozhovoril sa, „Je to skúsený stopár. A nikdy sa nedá vidieť, keď nechce."
„Hm. Takže v dome, vravíte? Vďaka."
„Ale to miesto nenájdete. Nikdy."
„Zdá sa mi, že ste si svojím názorom nejako moc istý."
„Nemajte mi to za zlé. Nepodceňujem vás. Ale to miesto ochraňuje temná mágia. Vidia ho len vyvolení."
„S týmito sračkami môžeš kŕmiť deti, starý. Ale mňa neobserieš! To si pamätaj!"
Vigarfried zaškrípal zubami.
„Tak čo?" zahlásil som, „Nepozveš ma dnu? Horúci čaj s rumom by mi bodol! Alebo aspoň ten rum..."
Starec okamžite vkĺzol dnu a zabuchol mi dvere pred nosom. Presne podľa očakávaní.

***

Svitol nový deň a ja som sa vypravil na poľovačku. Na Bigfoota. Pre istotu som si so sebou zobral všetko potrebné vybavenie, keďže som si nebol istý, čo je ten primát vlastne zač. S toho, že by som to miesto nemusel nájsť, som si veľké starosti nerobil. Bol som si takmer istý, že Džípíes navigátor mojej vlastnej výroby mi cestu okamžite ukáže. A veruže aj ukázal!
Keď som uvážil, že všetko potrebné mám zbalené, vydal som sa k lesu. Vyzeral dosť zlovestne, ale to ma neodradilo. Ešte predtým, ako som sa ponoril do hĺbky porastu, som aktivoval Džípíes. Okamžite naskočila červená bodka, pri ktorej sa ukázala malá šípka. Bigfoot - stálo tam. Usmial som sa. Na mňa vážne nikto nemá. Ale to nebola nijaká novinka.
Okamžite som vyrazil po danej ceste, ale nemal som v úmysle sa nejako zvlášť náhliť. Času som mal dosť. Kráčal som zvoľna a ticho som si popiskoval.
Keď som už bol pomerne blízko, pripravil som si zbraň. Na začiatok skúsim klasiku - pištoľ so striebornými nábojmi.
Po niekoľkých metroch sa predo mnou vynorila stará chatrč, celá obrastená machom, takže takmer úplne splývala s okolitou zeleňou. Dosť dlho mi trvalo, kým som našiel dvere. Zovrel som zbraň v ruke, rozbehol sa a celou silou kopol do dverí. Zhnité drevo sa okamžite rozletelo na všetky strany.
Skočil som dnu, pripravený okamžite páliť. Inkriminovaný subjekt bol doma. Sedel za stolom a očividne raňajkoval. Smažené vajcia so šunkou, pokiaľ som sa nemýlil. Keď ma však zbadal stáť vo dverách, trochu sa zarazil. Zarazil som sa aj ja, pretože tento týpek sa ani trochu nepodobal na Bigfoota. Vyzeral úplne normálne. Ako človek. Síce trochu starý, ale stále človek. To ma trochu rozladilo.
„Čo to má znamenať?" spýtal sa ostro a vstal.
„Vy tu bývate?" spýtal som sa.
„Hej. Kto ste a čo tu chcete?"
„Som Earl O'Really z paranormálnej investigácie. Hľadám tu Bigfoota! Je mi dlžný prachy!"
Chlapík ku mne pristúpil.
„Takže Bigfoota, vravíte?" spýtal sa.
„Hej! Vraj má bývať tu."
Chlap ku mne odrazu vystrel ruku.
„Teší ma, pán O'Really!" usmial sa.
„Čo to má znamenať?" spýtal som sa.
„No, veď ste vraveli, že ma hľadáte. Ale nemyslím si, že som vám dlžný nejaké peniaze. Ľuďom sa snažím vyhnúť."
„Tak moment!" sklopil som zbraň, „Chcete mi tvrdiť, že vy ste Bigfoot?"
„Áno," usmial sa, „Celým menom Lionel James Fortescue Bigfoot."
Zaknísal som sa zo strany na stranu a uvažoval prečo nemôže byť nič jednoduché.
„Je vám dobre?" spýtal sa Lionel
„Myslel som si, že Bigfoot je nejaká prerastlá opica..."
„To sú len báchorky. Vypustil som ich do obehu, aby som mal pokoj od ľudí. Som totiž zarytý mizantrop."
„To som si mohol myslieť," zamrmlal som. Pretrel som si oči.
„A čo mám teraz robit?" spýtal som sa, hoci som vedel, že ten kretén mi asi príliš neporadí.
„Prepáčte?"
„Mal som tu zabiť Bigfoota! A teraz nedostanem žiadne prachy!"
Pochybujem, že niečo pochopil z môjho nesúvislého bľabotania, ale to mi bolo srdečne u riti. Vyschlo mi v krku. Potreboval som sa napiť.
„Nemáte tu nejaký chlast?" spýtal som sa. Lionel mi podal fľašu vodky. Zhlboka som sa napil.
„Vážne ste verili, že Bigfoot existuje?" spýtal sa ma posmešne. Pomrvil som sa. Tieto otázky „na telo" mi nerobili dobre.
„No..," zamrmlal som, „Najala si ma jedna kočka. Vraj, že si chce z toho primáta vyrobiť kožuch. Tak som ho sem prišiel odstrániť."
„Mohol by som vás obviniť z pytliactva."
„To ťažko... nikoho som predsa nezabil. A okrem toho, Bigfoot neexistuje, tak čo?"
„To je vlastne pravda. Chcel by som mať váš intelekt, O'Really."
Neodpovedal som mu. Miesto toho som si radšej opäť logol z fľaše.
„A čo plánujete robiť teraz?" spýtal sa Lionel. Na mizantropa bol kurevsky zvedavý.
„To teda netuším. Vás zabiť nemôžem! Smithová by si hneď všimla, že nie ste opica," povedal som melancholicky. Začal som uvažovať, ako z tejto situácie vykľučkovať, tak, aby som dostal svoju výplatu.

***

„Vy ste to dokázali!" zvolala Smithová. Mykol som plecami a usmial sa.
„No hej. A čo ste čakali?"
„Takúto čistú prácu nie! Niečo vo vás bude, O'Really!"
„Len dúfam, že to nie je zhubný nádor."
„Prosím?"
„Ale nič. Tu máte tú jeho vzácnu kožu."
A podal som jej veľkú kartónovú škatuľu, kde bola naskladaná koža. Koža Bigfoota. Cheche...
„Ďakujem vám, Earl! Bude z toho ten najkrajší kožuch!" videl som, že má slzy na krajíčku,
„To iste bude..."
„Viete, Earl... Možno tomu neuveríte, ale toto je to najkrajšie čo pre mňa kto urobil!"
„No, tak to radšej nechcem vidieť tie predchádzajúce „krásne" veci..."
Usmiala sa. Očividne nepochopila. No čo už. Ja mám vysoko sofistikovaný zmysel pre humor.
„A aby som nezabudla! Tu je vaša výplata! Presne, ako sme sa dohodli."
Schmatol som peniaze a chvatne si ich nastrkal do vrecka. Smithová sa obrátila a vypochodovala z kancelárie.
Sadol som si na stoličku a zapálil si. Bol som unavený. Strašne unavený. Celú noc som totiž nespal. Len som blúdil po meste a lovil. Ale stálo to za to. Smithová dostala kožuch a ja svoje prachy. Spokojnosť na všetkých frontách.
Len mi bolo ľúto tých krýs...