Basnicky.sk

Človek musí byť opatrný za všetkých okolností.
Obyčajne sa týmto príslovím riadim vždy a bez výnimky. Ale v ten deň, tomu bolo inak. Kráčal som vtedy po tichej nočnej ulici a zamyslene si popiskoval svoju obľúbenú ožranskú baladu O smrti troch podpivníkov. Náladu som mal dobrú, to nepopieram. Bol piatok večer, krv mi riedilo niekoľko panákov a prachov som tiež mal pomerne dosť. Proste nádhera.
Náhle mi však pri uchu zaznela strašná šupa. Mal som toľko rozumu, aby som sa dovtípil, že po mne strieľajú. Obrátil som sa a zažmúril do tmy. Jediné, čo som rozoznal boli obrysy nejakého chlapa. Ihneď mi docvaklo, že to je on, čo ma chce zniesť z tohto sveta. Za iných okoloností by som neprotestoval (predsa len, tento svet som nenávidel), ale teraz som mal až príliš dobrú náladu. Na nič som nečakal a okamžite sa rozbehol do tmy.
„Počkaj, ty bastard!" počul som rev za mnou. Rýchlo som zahol do postrannej uličky a pritlačil sa ku stene. Ťažko sa mi dýchalo. Nikdy som nebol veľký športovec.
„Ahoj, Earl!" ozvalo sa odrazu za mnou. S veľmi neblahým tušením som sa obrátil a potom ma už obostrela tma.

***

Zobudil som sa s pocitom, akoby ma pomrdalo stádo bizónov. Zistil som, že sedím na nepohodlnom zubárskom kresle, s rukami a nohami pevne zviazanými. Zopárkrát som prudko trhol hlavou, ale samozrejme to nikam neviedlo.
„Konečne hore, však?" zasyčal nejaký chlap a pristúpil ku mne.
„To ty si ma pripravil o moje vedomie?" spýtal som sa ostro.
„Áno."
„Nemysli si, že ti to tak ľahko prejde!"
„Prečo by nemalo?"
„Svoje vedomie chcem rozhodne naspäť. A aj ho dostanem! Po dobrom, alebo po zlom!"
„Veď už ho máš naspäť! Inak by si sa asi so mnou nevykecával."
Zaškrípal som zubami.
„Robiť zmätky, na to ťa užije! To teda klobúk dole!"
„Zavri hubu, O'Really!"
„Odkiaľ poznáš moje meno? Teda, niežeby ma to prekvapovalo..."
„U nás ho pozná každý."
„U vás?" spýtal som sa nechápavo. Niečo mi na tom chlapovi nehralo. Začínal som tušiť, že som sa práve dostal do poriadnych sračiek.
„Áno... Som totiž z druhotnej astrálnej sféry severného Transcedentálneho kráľovstva."
„Nehovor!" vyprskol som, „A z ktorého mesta? Z Ekliabiatu? Alebo z Urugu?"
„Z Tretnaku," opravil ma.
„Je to vôbec na mape?"
„Si veselá kopa, O'Really. Náramne veselá kopa, vieš to?"
Mlčal som, ako zarezaný.
„Až je mi ľúto, že ťa budem musieť zabiť."
„Ty ma chceš zabiť?" zvolal som prekvapene.
„Iste. Nie si snáď, až tak natvrdlý, aby si si myslel, že tu budeme celý večer hrať Monopoly."
Samozrejmosť s akou to vyslovil sa mi ani trochu nepáčila.
„Ale prečo? Čím som sa previnil? Tým, že som alkoholik? Alebo kurevník? No dobre, ale veď nikto nie je bez viny... či áno?"
„Mlč!" zavrčal, „Na detektíva toho, ale nakecáš!"
Stíchol som. V hlave som už začal premýšľať, ako sa z tejto nepríjemnej situácie dostanem. Chlap sa ku mne naklonil.
„Ešte ti nezaplo?"
„Nie... ale možno, keby si zapol svetlo... aj mne by sa rozsvietilo."
Moju poznámku jednoducho ignoroval.
„Nuž, tak vieš, Earl... som Kryegard... lovec... lovím monštrá tvojho druhu."
„Monštrá? Tie lovím predsa ja!"
„Samozrejme. A preto si ma najali."
„Kto?"
„Tie monštrá."
„Tie čo lovím."
„Presne tak."
„No to ma poser! Netušil som, že tí sráči budú schopní takýchto protiútokov."
„Tak teraz to už vieš."
Kryegard sa vzpriamil a usmial sa.
„A ty si ako ich poskok, alebo čo?" spýtal som sa. Potreboval som získať čas.
„Niesom ničí poskok," zasyčal.
„No, ako myslíš... tak načo sa tu so mnou potom zahadzuješ?"
Pokrčil plecami.
„Zaplatili mi. A nie málo. Dosť."
„Ahá...," kývol som chápavo hlavou, „tá mocná sila peňazí, čo? Alebo skôr temná strana ambície?"
Neodpovedal. Miesto toho rýchlo zmenil tému. Vytiahol revolver a nabil ho. Ksichtil sa pritom, akoby mu z konečníka po troch týždňoch vytiahli empétrojku.
„Skončíme to, čo povieš O'Really?"
„Pýtaš sa na môj názor?"
„To bola len rečnícka otázka."
„Aha. Takže teraz som už asi v riti, čo?"
„Áno... vieš, mrzí ma, že ťa musím zabiť... ale kšeft je kšeft."
„Aj mňa to mrzí!" zvolal som, „Tak načo by si to robil? Daj si povedať, synku. Odlož ten kvér a prestaň ma buzerovať."
Zazdalo sa mi, že zaváhal. Ruka sa mu zakolísala a zvláštnmym zrakom si ma premeral.
„Máš pravdu," povedal k mojej obrovskej úľave.
„Takže ma nezastrelíš?"
„Nie."
„Vďaka, vedel som, že nakoniec..."
„To by bolo príliš jednoduché!" skočil mi do reči.
„Ehm? Obávam sa, že nerozumiem."
Usmial sa. Odporne. Až mi nabehli zimomriavky.
„Napadla mi lepšia možnosť... omnoho lepšia."
„A aká?"
„Videl si film Kill Bill 2?"
Preglgol som. Ten film som totiž videl.

***

„Ale no tak! Nechceš si o tom pohovoriť?" zavolal som na Kryegarda, keď ma zviazaného vložil do dlhej drevenej debny. Boli sme na rozľahlom poli za mestom. Pofukoval studený vietor a začínalo pršať. Snažil som sa ho od toho jeho blbého nápadu odhovoriť, ale aj tak som vedel, že sa ma čaká pohreb. Môj pohreb. To by mi ani veľmi nevadilo, keby som bol mŕtvy. Lenže ja som kurva nebol! A to ani trochu!
„Snáď by sme sa mohli nejako dohodnúť!"
Kryegard sa nenechal rušiť mojimi pokrikmi. Nezúčastnene a bez stopy emócii ma do tej hnusnej debny zatĺkol a hodil do pripraveného, vykopaného hrobu.
„Kurva!" pomyslel som si, keď som začul, ako na moju truhlu dopadajú vrstvy hliny. Výcvik u Pai-Meia som nemal, takže šanca, že sa odtiaľto dostanem, bola mizivá.
Keď som už bol konečne pod zemou, začal som odhadovať, koľko času mi ešte zostáva. Pokúšal som sa myslieť na niečo zmysluplné, alebo aspoň vznešené, aby som svojej smrti dodal ten správny šmrnc. Šmrnc Hollywoodu, ako sa vraví. Nič múdre mi však nenapadalo. Stále som len myslel na to, že som si ho dnes ráno zabudol vyhoniť. Zašmátral som vo vrecku a vytiahol fľašu vodky. Odkrútil som uzáver a párkrát som si zhlboka logol. Nálada sa mi zlepšila.
A čo? pomyslel som si, veď sa to snáď nejako spraví. Býval som aj vo väčších prúseroch.
„Tak v takomto prúseri si ešte určite nebol!" začul som odrazu hlas. Strhol som sa, ale docielil som tým, len to, že som sa poriadne tresol do hlavy.
Prižmúril som oči a zistil, že na konci debny nesedí nikto iný, ako Boh. Keď som si však pretrel oči, zistil som, že to vôbec nie je Boh, ale ten skurvenec Sergej (áno, ten z prvého dielu).
„Čo tu dofrasa robíš?" zakvičal som. Nemal som pri sebe žiadne zbrane, takže sa dá pochopiť, že som bol dosť vydesený.
„Nechcel som si nechať ujsť smrť najväčšieho detektíva paranormálnej investigácie."
To mi trochu lichotilo.
„Odhadujem," povedal som s úsmevom, „že sa o tom bude písať vo všetkých novinách... hm... zorganizujú mi slávnostný pohreb, čestné salvy... počuj, možno neuveríš, ale dokonca som rád, že umieram."
„S tým by som nerátal," odkašľal si Sergej.
„S čím?"
„S tými salvami, pohrebom... a s najväčšou pravdepodobnosťou o tebe nenapíšu ani čiarku."
„Ako to môžeš vedieť?"
„Si detektív tajnej organizácie. Myslíš, že by riskovali jej prezradenie?"
„Ale prosím ťa..."
„No, ako myslíš."
Logol som si z vodky. Odhadoval som, že mám ešte asi desať minút, kým konečne zgegnem. Odrazu mi však alkohol zahmleným mozgom preletela spásonosná myšlienka.
„Počuj, Sergej," ozval som sa, „čo keby si ma odtiaľto dostal?"
„Ja?" začudoval sa.
„No..."
„A prečo by som to robil?"
„Možno preto, že ma máš rád..."
„To sotva, Earl, to sotva."
„Prosím ťa! Odmietneš pomoc priateľovi?"
„Priateľovi?"
„No áno..."
„Ak si nespomínaš, prednedávnom si ma pekne odfajčil svojou svetelnou puškou, priateľu."
„No, aby sme boli presní... ja som ťa neodfajčil... zbavil som sa jedine Rogera a ešte nejakého deda... takže ty si vyšiel bez újmy."
„Hm...," videl som na ňom, že usilovne premýšľa.
„A dokonca si zostal aj s Johannou!" dodal som ešte.
„To je už minulosť!" zavzlykal.
„Čo sa stalo?"
„Našla si iného."
„Chápem..."
„Chápeš? Chápeš??? Hovno chápeš!"
Odkašľal som si. Cítil som, že zásoby kyslíka sa míňajú priam vražedným tempom. Vražedné tempo... to je dobré. Hlavne v mojej situácii. Budem zavraždený a vzduch sa míňa vražedným tempom. Haha, no nie je to vtipné? Nie, nie je, ja viem... Ehm, prepáčte, už mi začína vynechávať. To ako z nedostatku kyslíku.
„Kurva Sergej!" zvolal som, „Pomôž mi a ja ťa dám s Johannou opäť dokopy!"
Samozrejme som nič také nemal v pláne, ale blížiaca sa smrť spôsobovala, že by som mu sľúbil aj nemožné.
„Naozaj?" spýtal sa.
„Áno!" zaklamal som mu priamo do očí. To mi ide. Videl som však na ňom, že stále váha. Kokot jeden.
„A kúpim ti praclíky v čokoláde!"
To ho zlomilo.
„Tak dobre!" zvolal radostne.
„Výborne! Tak si pohni!"
„A s čím?"
„Dostaň nás odtiaľto!"
„A ako?"
„To sa pýtaš mňa?!"
„No..."
„Sergej! Nehovor mi, že so svojím arzenálom pekelných fíglov, nedokážeš niečo tak prosté, ako prenos dvoch osôb! To mi ani nehovor!"
„Zvládnem len jednu."
„Len jednu?"
„No hej... pričasto som flákal školu."
Mal som chuť ho na mieste zabiť.
„Tak dobre!" vyhlásil som chladne, „Myslím, že postačí aj jedna! Budem to ja. Prirodzene."
„A čo ja?"
„Ty tu zostaneš."
„No určite!"
„Veď ťa to nezabije! Čo sa o mne teda rozhodne povedať nedá! A koniec koncov sa potom môžeš preniesť aj ty! No tak! Nenechaj sa prosiť!"
Nemohol poprieť, že môj plán má istú logiku.
„No dobre...," zahundral a luskol prstami. V tej chvíli som sa ocitol na čerstvom vzduchu. Uľahčene som sa usmial a s námahou sa postavil na nohy. Zhlboka som sa nadýchol. Vedel som, že sa odtiaľ dostanem. Bol som predsa Earl O'Really, über-super detektív! Bolo mi však jasné, že Kryegarda sa musím zbaviť. Nemohol som riskovať, že ma pripraví o kšefty. A o dobré meno. A tak som sa tackavým krokom vydal ku svojej kancelárii.

***

Inštinkt ma nesklamal. Kryegard tu stále bol. Práve sa prehraboval v zásuvkách môjho stola. A dokonca, vychľastal všetkú moju vodku, vychcanec. Zrejme sa teraz pozeral, či sa u mňa nenájde nejaký predmet, ktorý by sa dal speňažiť. Neverili by ste, aké mastné prachy dokážu dať V Transcedentálnom kráľovstve za veci mŕtvych detektívov. Chytil som do ruky prázdnu fľašu od vodky a opatrne sa blížil k lovcovi. Práve som zdvihol ruku, aby som mu uštedril poriadnu ranu, keď sa rýchlo otočil a pritlačil mi svoju zbraň ku ksichtu.
„Je v tebe viac než som si myslel," povedal, „Mal som ťa radšej odstreliť hneď na začiatku!"
„Áno, to si mal," prisvedčil som a z celej sily ho kopol do rozkroku. Tak to robím vždy. Jedným skokom som preletel na druhý koniec kancelárie a vzal zo zeme moju svetelnú pušku. Problém bol v tom, že som nevedel, či bude proti Kryegardovi fungovať. Nezostávalo mi nič iné, len hrať na istotu. Namieril som a vystrelil.
Kryegard sa zapotácal, ale k zemi neklesol. Miesto toho rozprestrel odporné blanité krídla a ohlušujúco zareval.
„Dofrasa!" zaklial som, „Čo si hermafrodit, či čo?!"
Vzniesol sa do vzduchu a vyrútil sa priamo oproti mne. Duchaprítomne som však odskočil bokom a Kryegard sa efektne rozpleštil na stene. Rýchlo som vytiahol zo zásuvky revolver nabitý zlatými zubami môjho deda, a vysypal doňho celý zásobník. To ho očividne dorazilo a klesol k zemi. Pristúpil som k nemu.
„Ha!" zvolal som víťazoslávne.
„Ako si sa kurva dostal z toho hrobu?"
„Na to ti môžem povedať len jedno."
„A to?"
„Naser si."
V tej chvíli naklonil hlavu nabok a okamžite som spoznal, že je po ňom.
Malátne som sa posadil na stoličku a okamžite som zachrápal.

***

Prebudila ma päsťovka od Jackleberryho. Bol to môj sused. A miestnosť, ktorú som používal, ako kancel, patrila pôvodne jemu. Mne ju len prenajal. Občas mi sem zašiel na kontrolu, či tu nerobím nejaké nekalosti. Či si sem nenosím kurvy a tak podobne. Bol to dobrák.
„O'Really, ty bastard!" zareval, „Pozri na ten bordel!"
„Hm..."
„Zase si tu mal ožran párty, čo?"
„Nie," povedal som a vstal, „Popravde som tu bojoval z istým monštrom z Transcedentálneho kráľovstva. Ale vyhral som."
Strelil som pohľadom k miestu, kde sa mala povaľovať Kryegardova mŕtvola, ale nič tam nebolo. Neprekvapilo ma to. Títo týpci sa väčšinou po východe slnka rozplynú.
„Takže ty si bojoval s netvorom?" spýtal sa Jackleberry.
„Uhm."
„A ako vyzeral?"
„Nespomínam si. Mám opicu, vieš? Ale asi dosť desivo."
„Mal aj oči?"
„Isteže."
„A čo znamenalo to oko?"
„Ktoré, zase?"
„Ktorékoľvek."
„Neviem. Asi to, že nemá šedý zákal.
Na chvíľu sa odmlčal a premeriaval si ma neurčitým pohľadom.
„Earl?"
„No?"
„Myslím, že si ten najväčší magor, akého som kedy stretol."
Úprimne povedané, nemal som nič proti tomu.