Basnicky.sk

Oddelenie paranormálnej investigácie a podobných sajrajtov




Vyložil som si nohy na stôl a driemal.

Sníval sa mi skvelý sen o mosadzných vidličkách s klobúkmi. Boli napichané do sena. Neviem prečo, ale zdalo sa mi strašne sympatické, že mali klobúky. Život mi proste pripadal nádherný.

Avšak, žiadna radosť netrvá večne. Do krutej reality ma vrátilo zazvonenie telefónu.

„Oddelenie paranormálnej investigácie a úkazov s nimi spojených a stále tak-nejako neidentifikovateľných,“ zahlásil som mechanicky.

„Tu je Brenda McVeillová.“

„Fajn.“

„A vy ste?“

„Aha. Ja som Ernest Hemingway.“

„Teší ma, pán Hemingway.“

Slabo som si vzdychol.

„Robím si prdel,“ povedal som, „Volám sa Earl O'Really.“

„Teší ma, pán O'Really.“

„Podobne. Tak? Ako vám môžem pomôcť?“

„Viete, moja sestra... totiž... moja sestra Johanna... ona... no... ona proste zmizla.“

„To je blbé,“ zívol som do slúchadla, „Ale tu nie je.“

„Iste,“ McVeillovej hlas bol dosť chladný, „Ale zaujímalo by ma, či by ste boli ochotní nájsť ju.“

„Pokiaľ zaplatíte...“

„Na peniazoch nezáleží!“

„Mne hej,“ povedal som, „Oukej, beriem to. Prijdite zajtra do mojej kancelárie. Nejaké otázky? Nie? Výborne.“

A zavesil som, ani som nečakal na odpoveď.

***

„Vy ste pán O'Really?“ spýtala sa a znechutene ohrnula nos. Nezazlieval som jej to.

„Hej,“ prikývol som a zapálil si cigaretu. Vyfúkol som krúžok dymu a pozorne sa zadíval na McVeillovú. Nevyzerala najhoršie. Aj keď tie vlasy, zopnuté do copu nepôsobili práve najpríťažlivejšie. Ale inak to bola kočka, to sa musí nechať.

„Tááákže,“ povedal som a vyložil si nohy na stôl, „Môžete mi povedať niečo o vašej sestre?“

„No,“ začala neisto a v rukách žmolila kabelku, „Všetko sa to začalo tým, že sa narodila osemnásteho decembra...“

„Tak zoširoka to brať nemusíme,“ uzemnil som ju.

„Prepáčte, som z toho všetkého trochu nervózna.“

„To je v poriadku. Opíšte mi okolnosti jej zmiznutia.“

„Zmizla presne pred tromi dňami.“

„Kde?“

„V meste Ashberry.“

„Hm.“

„V parku.“

Pozorne som sa na ňu zadíval.

„V parku?“ opáčil som veľmi dôrazne, „Robíte si zo mňa srandu?“

Sklopila oči.

„Ani náhodou.“

„Dobre, dobre... Ako sa volal ten park?“

„Panenská Laň.“

„Čo? To vážne?“

„Áno...“

„To ma poser, takéto názvy...“

Načmáral som ten názov do zápisníku a zamyslene potiahol z cigarety.

„Pokračujte,“ vyzval som ju.

„Viete, podľa legiend,“ trochu stíšila hlas a poobzerala sa, akoby steny mali uši, „sa tam schádzajú démoni.“

„Ale hovno!“

„Tak čo? Prešetríte to?“ spýtala sa chladne.

„Hm. No iste. Máte nejakú jej fotku, alebo čo?“

McVeillová zašmátrala v kabelke a hodila mi čiernobielu fotku.

Potom vstala, ani sa nerozlúčila a odišla.

„Démoni!“ vyprskol som pobavene a otvoril si fľašu nejakého podradného chľastu.

***

„Kto dočerta ste?“ spýtal sa šerif a bezočivo si ma obzeral. Napadlo mi, že vtip s Hemingwayom by tentoraz zabrať nemusel a tak radšej zvolil pravdu.

„Som Earl O'Really, vrchný detektív tajnej organizácie Spojených Štátov Amerických, zaoberajúci sa paranormálnymi javmi a vecami s nimi spojenými či už úzko, alebo široko.“

„Óóóó,“ vydýchli mladší policajti. Šerif však očividne nebol tak namäkko, ako som čakal.

„Ja takéto veci neuznávam,“ precedil skrz nikotínom zažltnuté zuby.

„To je mi fuk,“ odsekol som, „Som tu služobne. Urobili ste obhliadku miesta činu?“

„Pravdaže.“

„Našli ste niečo?“

„Ani myší prd.“

„To mi stačí. Svoje pátranie začnem v noci!“

„Óóóó,“ ozval sa ďalší výdych. Tieto prejavy priazne a úcty mi robili dobre. Nemohol som priznať, že som od strachu posratý až za ušami. Toto miesto vyzeralo desivo aj za dňa. Pokrútené stromy, ťažké sivé oblaky... Nechcel som vedieť, ako to tu vyzerá v noci. Ale čo už. Práca je práca.

„Ale zatiaľ,“ povedal som a pozorne sa prešiel okolo, „Urobím menšie pozorovania hneď.“

Položil som na zem svoj kufrík a vytiahol z neho malú tmavú krabičku s displejom, na ktorom blikali červené čísla.

„Čo to má byť?“ spýtal sa šerif podozrievavo a zapálil si cigaru.

„Spektrálny senzor na blízko.“

„Óóóó.“

„Očakávate v parku duchov?“ spýtal sa posmešne šerif. Prekvapilo ma, že ten nýmand vôbec odhalil význam slova „spektrálny.“

„Nikdy neviete,“ odpovedal som diplomaticky a zapol som prístroj.

„Hm. Presne ako som si myslel. Toto miesto vykazuje vysokú psychologicko-fyziologicko-astrálnu aktivitu.“

„Óóóó.“

„Múdrejší však budem až ráno. Ak všetko dobre pôjde, na úsvite by tu už nemala obsmŕdať žiadna nadpozemská entita.“

Šerif len mykol plecami a odkráčal. Ostatní policajti sa pobrali za ním, venujúc mi pohľady plné uznania a podpory.

Keď som osamel zbalil som prístroj a odišiel kúpiť doňho baterky.

***

Už plne vyzbrojený som sa na miesto činu vrátil okolo jedenástej v noci. Zapol som spektrálny senzor a pripravil si zbraň: Über-mega-cool svetelnú pušku. V batohu som mal ešte cesnak, striebro a originál svätenú vodu z Jordánu. Človek musí byť pripravený na všetko. Nadýchol som sa a vkročil do parku. Všade sa sa skláňali odporné pokrútené stromy a kríky. Skučal vietor. Urobil som niekoľko krokov a zapol (už funkčný) spektrálny senzor. Okamžite nabehlo číslo 6533,4.

„No super!“ zamrmlal som podráždene. Odrazu som však za chrbtom začul kroky.

„Kto je tam?“ skríkol som do tmy a namieril.

„Chi-chi-chi,“ ozval sa odporný smiech.

„Pýtam sa, kto je tam?“

„Chi-chi-chi.“

Nemal som náladu otravovať sa s tým a vypálil som najpresnejšie ako som vedel. Silný lúč svetla preťal tmu, ako lesklý nôž.

„Auuuuu,“ zavyl duch a rozplynul sa v hmle. A vtedy som začul akýsi zvuk. Akoby sa niekto rehotal. Ale bol to skôr opilecký rehot. Okamžite som vyrazil sa tým zvukom. Senzor sa išiel zblázniť. Čísla naskakovali vražednou rýchlosťou. Bol som blízko!

Vykukol som ponad krík a tam som to zbadal. Sedelo tam mladé dievča v špinavých džínsoch a zimnou bundou. V ruke držala pohár a smiala sa. Oveľa viac ma však znepokojil ten rohatý týpek s cigaretou v hube, ktorý tam bol s ňou. Všade navôkol sa povaľovali prázdne fľaše od alkoholu a spozoroval som aj hašišovú fajku.

„Do pekla!“ pomyslel som si, „Satan! Tak legenda neklamala.“

Bol som si istý, že to dievča bude Johanna. Zhodovala sa totiž s fotografiou od McVeillovej. Zovrel som pušku, zaškrípal zubami a s revom sa vyrútil priamo k tomu rohatému.

„Tak a dosť!“ zakričal som, „Už je koniec tvojím krvavým orgiám!“

A namieril som naňho pušku. Rohatý sa na mňa prekvapene zadíval. Dokonca mu aj cigareta z papule vypadla. Prižmúril oči.

„Earl?“ spýtal sa, „Si to ty?“

„Poznáme sa?“ zneistel som. Nechcelo sa mi veriť, že by som sa niekedy dal do paktu so samotným Satanom. Konzumoval som však nadmerné množstvo alkoholu, takže to rozhodne nebolo vylúčené.

„No jasné, že sa poznáme! Ja som predsa Steve, tvoj spolužiak z vysokej!“

„Čo?“ vytisol som zo seba, „Steve? Čo tu doboha robíš?“

„Čo asi? Chľastám.“

Vzápätí som sa však spamätal. Takmer ma dostal.

„Nehraj tu na mňa divadielko Satanáš! Ja som nikdy nechodil na vysokú!“

„Dobre, dobre,“ rezignoval.

„Chcem len to dievča!“

„No, ale tú mať nemôžeš.“

„Johanna!“ zakričal som na ňu, „Poď ku mne! Mám ho na muške!“

„Nie,“ odvetila mdlo.

„Neboj sa... mám...“

„Nejdem!“

„He?“

„Počul si,“ odvrkla a prisunula sa k rohatému.

„Čože? Vy dvaja?“

„No hej. Veď vieš, ten môj šarm,“ zaceril sa diabol.

„Tvoja sestra sa o teba bojí,“ povedal som, nevšímajúc si diablove kecy, „Najala ma, aby som ťa našiel.“

„Nezaujíma ma to. Zostanem s ním. Ona by nikdy nepriala našej láske,“ hodila hlavou k Satanášovi.

Chvíľu som zo seba nedostal slovo.

„A čo mám asi povedať tvojej sestre? Prepáč, ale tvoja sestra mrdá zo Satanom???“

„Tento sarkazmus sa k tebe nehodí.“

„Zavri zobák, rohatý! Takže? Čo jej mám podľa teba povedať?“

„To je mi fuk!“ odsekla.

„Ale mne nie!“ skríkol som, „Keď sa nevrátiš, nedostanem prachy! Takže, vieš čo? Ty sa vrátiš!“

A urobil som krok smerom k nej.

„Na tvojom mieste, by som to zvážil,“ zareval diabol a bojovne sa rozkročil. Z nozdier mu vyšľahol oheň.

„Nechaj ho Sergej,“ vmiesila sa Johanna, „Radšej už poďme.“

Stál som tam priklincovaný hrôzou a pozoroval ich ako odchádzajú.

„Zabil som jedného z tvojich služobníkov,“ zakričal som ešte, aby som ho aspoň trochu nasrdil.

„To bol Roger,“ pokýval hlavou Sergej-Satan, „Však on sa nejak pretlčie!“

Hajzel protivný! Bol až k posraniu pokojný!

Stál som tam dovtedy, kým mi nezmizli z očí. Hlodal vo mne pocit, že som niečo nenávratne posral. Takto sa to skončiť nemalo!

„Aj my sme boli mladí,“ zahlásil nostalgicky duch nejakého dedka, ktorý sa vedľa mňa zničohonič objavil. Okamžite som ho odfajčil puškou.

„Sa asi naozaj na túto robotu vyseriem,“ povedal som ešte a išiel sa ožrať.