Basnicky.sk

Edo Elat  Zobraziť/skryť lištu autora

Štyri dni postačia

DEŇ PRVÝ


Kevin Paznechtov bol spisovateľ. Aj samotár. Von chodieval iba občas. Nemal žiadnych priateľov. Žiadnych nechcel. Chcel iba písať. A tak písal. Poviedky a novely. Niekedy mal šťastie a jeho diela odkúpili rôzne vydavateľstvá. A niekedy šťastie nemal. To sa stávalo dosť často. Hlavne vtedy, keď nebola po ruke jeho múza. Ale keď už predsa len prišla, Kevin sa potešil. Necítil sa totiž tak osamelo. Párkrát tiež povedal múze pár slov, ale tá nikdy neodpovedala. Bola ľahostajná. Tak sa aspoň zdalo. Maximálne sa zmohla na to, aby ho kopla do riti. To malo svoje svetlé stránky. Prišla inšpirácia. Ale potom múza prestala chodiť. Neprišla už mesiac. A samota zostávala.

V ten deň bolo mimoriadne teplo a Kevin sa hrbil nad svojím počítačom a zamyslene sledoval blikajúci kurzor. Otvoril si plechovku piva a usrkol. Nemal inšpiráciu. A tak čakal. Cítil, že dnes už konečne príde. Po chvíli sa ozvalo zaklopanie a dnu vošla mladá žena v priesvitnej blúzke. Tmavé vlasy jej padali na plecia. Bola bledá. A krásna. Kevin nedokázal odtrhnúť oči od jej perfektných kôz. Hľadel tam s otvorenou hubou niekoľko minút. Akoby ich videl prvýkrát.

„No tak!" luskla prstami. „Už s tým prestaň!"
„Pardón," zamrmlal Kevin a zapálil si cigaretu. Potom sa spýtal:
„Kto si?"
„Žartuješ, však?"
„Možno."
„Dobre vieš kto som. Tvoja múza."
„Ach áno," povedal Kevin, akoby si iba teraz spomenul.
„Už sme sa videli," podotkla.
„V poslednom čase už príliš nechodíš."
„Mala som veľa práce."
„S čím?"
„Utrieďovala som si myšlienky."
„To je ťažká práca."
„Nerob si zo mňa srandu."

Kevin sa trpko usmial.

„Takže?" začal napokon.
„Takže čo?"
„Zase ma iba nakopneš do riti?"
„Vadilo by ti to?"
„Už som si zvykol."
„Musel si si zvykať? Myslela som, že ťa to rajcuje."
„Na takéto veci nie som."
„Chápem," usmiala sa. „Ale tentoraz ťa nenakopnem."
„Nie?"
„Nie."
„Škoda," zaškeril sa. „Nemám totiž inšpiráciu."
„To viem. A preto som tu."
„Keď ma nechceš nakopnúť, tak prečo si prišla?"
„Chcela by som sa porozprávať."

To už sa mal Kevin na pozore. S múzou sa stretával - s niekoľkými prestávkami - už niekoľko rokov, ale zatiaľ ho ani len nepozdravila, tobôž nie, že by sa s ním chcela vykecávať. Kevin pokrčil plecami.

„Tak fajn," povedal. „Ako sa vlastne voláš?"
„Môžeš mi hovoriť Lily."
„Debilné meno."
„Tak sa nevolám," zavrčala. „Moje skutočné meno by si nedokázal vysloviť."
„Skús to."
„SerenalajkhðçåãâÞîō de ŴűŲłń³."
„O čom sa budeme baviť, Lily?" spýtal sa Kevin keď prehltol slinu. Usmiala sa.
„Páčia sa mi tvoje poviedky."
„Skutočne?"
„Áno. Prečo si sa vlastne stal spisovateľom?"
„Pretože sa nemusím stretávať s ľuďmi."
„Nemáš ich rád?"
„Presne. A oni nemajú radi mňa."
„Ako to vieš?"
„Myslím si to."
„Nenudíš sa niekedy?"
„Nie. Píšem," povedal a odchlipol si z piva.
„Kto je tvoj obľúbený spisovateľ?"
„Myslíš hneď po mne?"
„Prestaň..."
„Dobre, dobre... Myslím, že Kafka."
„Prečo?"
„Vždy sa pri jeho dielach dobre zasmejem."
„Podľa mňa na nich nie je nič smiešne."
„To záleží na uhle pohľadu."
„Možno.

Kevin sa na chvíľu odmlčal.

„Je to dobrá práca?" spýtal sa napokon.
„Čo ako?"
„Byť múzou."
„Nesťažujem sa."
„Koľkých si už mala?"
„Len teba."
„Skutočne?"
„Hej. Čo si myslíš, že som nejaká literárna štetka?"
„Nie. Len som nevedel, že každý umelec má svoju vlastnú múzu."
„Tak tomu predsa bolo odjakživa."
„Prečo?"
„Je to tak spravodlivejšie."
„Spravodlivosť sa cení."
„Hej. Najmä v dnešnej dobe."
Lily vstala.
„Vari už odchádzaš?" spýtal sa Kevin prekvapene.
„Áno. Už musím."
„Tak fajn."
„Fajn."
„Maj sa."
„Aj ty."

Odišla. Kevin osamel. Náhle pocítil záchvev inšpirácie. Vrátil sa k počítaču a začal písať. Išlo mu to dobre. Písal osemnásť hodín v kuse. Rozpísal filozofické dielo o tom, aká je potrebná spravodlivosť v dnešnom svete a celé to podložil tvrdením, že je nespravodlivé smiať sa na Kafkových dielach, ktoré sú v skutočnosti tragické.

„Tá múza sa s tebou zahráva!" šomral si popod nos. Potom nad tým chvíľu uvažoval. Potom robil ešte niečo a potom išiel spať. Boh s ním.


DEŇ DRUHÝ


Na druhý deň sa počasie zhoršilo. Pršalo. Kevinovi sa však darilo. Včerajšia návšteva múzy mu zaobstarala inšpiráciu na rok dopredu. Sedel za počítačom a pilne písal. Makal už osem hodín v jednom ťahu. Behom tej doby spotreboval niekoľko hrnčekov kávy, jeden sendvič a tubu aspirínu. Ale stálo to za to. Rozpisoval svoje veľké dielo.

„Ako sa darí?" ozvalo sa mu za chrbtom. Strhol sa a prudko sa obrátil. Bola to Lily. Stála nad ním a usmievala sa. Mala na sebe blúzku. Nepriesvitnú.
„Dobre," vyjachtal Kevin a chytil sa za srdce. „Nepočul som ťa prichádzať."
„To bol môj zámer."
„Vieš, ale mám dojem, že som zamkol dvere."
„Neprišla som dverami."
„A čím teda?"
„Komínom."
„Čo si Santa Claus?"
„Nie. Ale poznám ho."
„Vážne?"
„Hej. Je to môj dedo."

Kevin si prehrabol vlasy a oprel sa v otáčacej stoličke.

„Tak sa mi zdá, že včera si mi dala inšpirácie na rok dopredu," poznamenal.
„Možno," povedala. Kevin pokrútil hlavou.
„Tak potom prečo si tu?"
„Chcem si pokecať."
„Zase?"
„Hej. To potrebuje každý."
„Ja nie."
„Takmer každý," opravila sa a sadla si na voľnú stoličku.
„Prečo nemáš tú fajn blúzku, ako včera?" spýtal sa Kevin.
„Nechcem ťa provokovať."
„To robíš aj tak."
„Čo tým myslíš?"
„Že sa mi páčiš."

Neodpovedala. Kevin sa poškrabal za uchom. Uvažoval, či bolo dobré vyklopiť pravdu takto priamo. Dnes však nemal náladu na nejaké slovné odbočky.

„Chceš ísť so mnou na rande?" spýtala sa.
„Nie."
„Prečo?"
„Nerád chodím von."
„Ale veď si vravel, že sa ti páčim."
„To áno."
„Tak prečo so mnou nikam nechceš ísť?"
„Rád si seriem do huby," zadíval sa na ňu a dodal: „A vieš prečo?"
„Máš rád svoje hovná?"
„Myslel som to obrazne."
„Aha. Tak prečo?"
„Ľudia ma potom berú vážne."
„Akí ľudia?"
„Rôzni."
„Ale veď ty sa s nimi nestretávaš."
„To je pravda."
„Takže... Teoreticky ti môže byť jedno, či ťa berú vážne..."
„Teoreticky áno," povedal a zahľadel sa von oknom. Lily vstala.
„Už odchádzaš?" spýtal sa Kevin.
„Áno. Už musím."
„Tak fajn."
„Fajn."
„Maj sa."
„Aj ty."

Odišla. Kevin odkráčal do obývačky. Vytiahol zo skrine štyridsaťročnú whisky a započal masívne ožieranie svojej osoby, počas ktorého si nadával do kokotov, chujov a... kokotov. Ani nevedel prečo to robil. Ale mal pocit, že niečo kolosálne posral.


DEŇ TRETÍ


Keď sa Kevin nasledujúci deň prebral z ťažkého a depresívneho spánku, cítil sa o niečo lepšie. Umyl sa, obliekol a vošiel do pracovne. Lily tam už bola. Ani ho to neprekvapilo. Skôr potešilo. Myslel si, že ju už nikdy neuvidí. Sedela na stole, na sebe priesvitnú blúzku a hompáľala nohami.

„Dobré ránko, Kevin," usmiala sa. Kevin sa odšuchtal k stolu, vytiahol cigaretu a zapálil si.
„Som rád, že ťa vidím," povedal.
„Ale nevyzeráš tak."
„Mal som hroznú noc."
„Zase si čumel na porno, však?"
„Nie. Ožral som sa."
„Je mi ťa ľúto, Kevin."
„Prečo?"
„Si tak osamelý."
„Nestojím o tvoju ľútosť."
„Kevin?" spýtala sa a hryzla sa do spodnej pery. Zahľadel sa na ňu.
„No?"
„Povedz... Ako dlho si už nemal ženskú?"
„To je moja vec."
„Povedz mi to," nástojila.
„To nie je dôležité," povedal.
„Pre teba by to malo byť dôležité."
„Ponúkaš mi svoje telo, Lily?"
„Nie som si istá."
„Čo tým myslíš?"
„Že neviem, či ťa milujem."
„To s tým nejako súvisí?"
„Áno. A dosť."
„Hlavné je, že ja milujem teba."
„Naozaj?"
„Hej. Už roky."
„Prečo si mi to nepovedal?"
„Čakal som na vhodnú príležitosť."
„Myslíš, že toto je vhodná príležitosť?"
„Myslím, že je."

Lily pokrútila hlavou.

„Ale ja neviem, či to čo cítim je láska," povedala.
„Na tom nezáleží."
„Čo tým chceš povedať?"
„Chcem tým povedať, že mám tvrdého vtáka. Veľmi tvrdého, ak vieš čo tým myslím."
„Si odporný cynik!"
„A preto ma miluješ, nie?" zasmial sa. Neodpovedala. Hľadela naňho.
„Mlčanie znamená súhlas," podotkol Kevin a posadil sa na pohovku.
„Posaď sa kočka," vyzval ju a podal jej plechovku piva. Kevin si vzal tiež. Posadila sa.
„Tak?" spýtal sa a zahľadel sa na ňu. Viac už v tej chvíli povedať nestihol, pretože sa k nemu pritisla. Pobozkala ho. Pravou rukou sa jej vplietol do vlasov a ľavou hladil prsia. Šaty veľmi rýchlo skončili na zemi. Jej pokožka bola jemná. Roztiahla nohy. Kevin sa nenechal dvakrát prosiť. Keď ti otvárajú bránu, vojdi, tak mu to hovorievala matka. Ani nevedela akú mala pravdu. Urobili to. Bolo to dobré... FAKT dobré! Najlepšia šukačka, akú kedy zažil a to ich teda veľa nezažil. Napokon sa z nej odvalil a prudko odfukoval.

„Bola si fajn," povedal jej.
„Aj ty si bol fajn."
„Tak fajn."
„Fajn."

Potom odišla. Kevin si potiahol z cigarety. Cítil sa výborne. Po prvýkrát za mnohé mesiace. Cítil sa, ako kráľ.


DEŇ ŠTVRTÝ


Kevin sedel vo svojej pracovni a premýšľal. Nadšenie z neho pozvoľna vyprchalo a teraz sa pýtal sám seba, či bolo správne čo urobil. Čo urobili. Mohol urobiť dve veci. Prvou bolo skončiť to. Na to však nemal. Obrátil si stoličku ku dverám a čakal. Objavila sa až neskoro popoludní.

„Ahoj," pozdravil ju mdlo.
„Ahoj," povedala a posadila sa. „Všetko v poriadku?"
„Ako sa to vezme."
„Máš nejaký divný hlas."
„Veľa chlastám."
„Chápem."

Kevin si prešiel rukou po brade.

„Premýšľal som," povedal.
„O čom?"
„O tom čo sa stalo včera."
„Aha," usmiala sa.
„A dospel som k istému názoru"
„Aj ja."
„Naozaj? A k akému?"
„Že ťa milujem. Naozaj."
„To som rád."
„Ver mi, že aj ja. K akému názoru si dospel ty?"
„Že v nasledovnej situácii môžeme urobiť len dve veci."
„A to?"
„Buď ukončiť náš... povedzme, že... vzťah..."
„To nemá zmysel."
„Viem. A preto je tu druhá možnosť."
„A to?"
„Mohli by sme sa... no..."
„Áno?"
„Mohli by sme sa vziať."
„Vziať? To ako zosobášiť?"
„Áno. Ale je to len jedna z možností."
„Myslím, že by som si ťa vzala. A rada."
„Skutočne?"
„Áno."
„Tak to sme dvaja."
„Tak to je dobre."
„To je. Ale je tu jeden problém. Ty si moja múza."
„No a?"
„A tým pádom ťa vidím len ja, nie?"
„Presne tak."
„No... Tým pádom nie si skutočná."
„A včerajší zážitok ti nepripadal dostatočne skutočný?"

Kevin sa usmial a pokrútil hlavou. Vedel, kam mierila.
„Bol by som bol pre ostatných ľudí blázon," povedal.
„Tebe na nich záleží?"
„Totiž... Ani nie."
„Tak vidíš! Jediný problém by bol so svadbou. Museli by sme zohnať nejakého farára, ktorému by nevadilo, že by nevestu nevidel..."
„Jedného poznám."
„Fakt?"
„Hej. Rumaniemi Osraldescu."
„Dofrasa, počula som o ňom. Ten za veľa nestojí."
„Nie, ale dá sa mu veriť."
„Tak dobre."

Odmlčali sa. Cez okno do izby svietilo slnko a obaja prižmurovali oči pred jeho lúčmi. Na oblohe sa prevaľovalo niekoľko oblakov. Kevin premýšľal. Ešte môže cúvnuť. Skutočne má do toho vlietnuť? Nikdy si nemyslel, že aj jeho raz manželstvo lapí do svojich osídiel. A už vôbec si nemyslel, že sa zamiluje do svojej múzy. Má sa na to podujať? Zahodiť svoju samotu? Zadíval sa na ňu a náhle mal vo všetkom jasno. Urobí to, áno urobí. Síce niekomu bude pripadať, ako blázon, ale to je fuk. Bude vedieť niečo, čo ostatní nie. A bude mať niečo, čo iní nemajú.

„Takže," začal Kevin, „aby sme to mali oficiálne...," mierne si odkašľal, aby dodal nasledovnej situácii punc veľkoleposti a dôležitosti.
„Vezmeš si ma?" spýtal sa napokon.
„Áno," odpovedala. Kevin kývol hlavou, oprel sa a zapálil si cigaretu.
„Tak fajn," usmial sa.
„Fajn," usmiala sa.

Slnko sa klonilo k západu.
Dátum vloženia 1. 8. 2008 12:32
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 2294
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
  1. Saphira

    toto bola tá romantika, že?: )

    1. 8. 2008 20:39
  2. Sašenqa

    pekne velmi

    3. 8. 2008 15:07
  3. Edo Elat (napísal autor básne)

    Sašenqa: vďaka za pochvalu
    Saphira: áno, TOTO je tá romantika ... sladká, čo?

    3. 8. 2008 15:37
  4. Saphira

    Edko....sladké....zúbok ma začal pobolievať

    3. 8. 2008 17:33