Basnicky.sk

23. december, rok 2012, 11:03 - východného času, mierna námraza, pár snehových vločiek vo vzduchu


Talion si o sebe myslel všeličo. Okrem iného aj to, že je veľký umelec.
Bohužiaľ, skutočnosť bola taká, že jeho profesia mala s umením spoločné asi toľko, koľko Bigfoot s počatím Adolfa Hitlera. Talion si to však neuvedomoval, alebo lepšie povedané, nechcel si to uvedomovať. Na svoju prácu však bol hrdý a predstava, že by mal robiť niečo iné mu spôsobovala nočné mory a poruchy prostaty.
Bol murárom.
Trochu ho síce mrzelo, že jeho prijatie do lóže SLOBODNÝCH MURÁROV zamietli, keďže každý murár, čo niečo znamená tam už bol zaevidovaný. Do mysle sa mu vkrádala myšlienka, či si to u nich neposral tou nevinnou otázkou, či mali niečo do činenia s prípadom strýca Jacka. Nevadí.
Talion bol vždy naučený hľadieť priamo pred seba s optimizmom. Hľadel do budúcnosti. To, že tá budúcnosť bude zrejme trvať už len pár hodín nevedel. Nevedel to nikto. Iba osvietení, medzi ktorých sa rátajú okrem iného aj feťáci, alkoholici a schitofrenické vydry. Talion do tejto vyberanej spoločnosti prirodzene nepatril.
Ponevieral sa po Stavovského ulici, ruky hlboko vo vreckách. Bolo chladno. Z oboch strán naňho mĺkvo hľadeli sivé paneláky. Nemal ich rád. Pripomínali mu časy minulé. Plné strachu. Prefízlovanej spoločnosti. Vtedy sa mohlo dobre žiť akurát tak osemdesiatročným babkám, ktorým ku šťastiu stačilo iba si kúpiť rožok za desať halierov a nadrobiť si ho do skysnutého, plesnivého mlieka.
Už to bolo preč. Teraz je nová doba. Rožky sa už nepredávajú. Ľudia sa stravujú z „JEDLOVÝCH KAPSÚL," čo sú vlastne malé tabletky s rôznymi príchuťami. Stejk so zemiakovým šalátom. Čokoládový puding. Plnená paprika. Rezeň z divého psa. Bryndzové halušky na Taliansky spôsob. Stačí si vybrať. Ani haliermi sa už neplatí. Teraz máme UltraEurá.
Talion si dúchol do dlaní a oprel sa o stenu jedného z panelákov. A vtedy sa oňho zachytil. Bolo to zvláštne. Talion by si nikdy nebol pomyslel, že je možné zachytiť sa o panelák. Tak nejako to odporovalo logike. Nebolo sa predsa o čo zachytiť, všakže? Ale on sa predsa len zachytil.
Holt, nová doba je nová doba.
Pokúsil sa vykročiť dopredu. Nedalo sa to. Akoby sa zakliesnil o nejaký neviditeľný hák.
Dofrasa, ten panelák ma zajal, pomyslel si prekvapene. Tušil, že táto jeho pesimistická myšlienka nebude ďaleko od nelichotivej pravdy.
Vtedy sa pred ním zjavila žena. Proste sa zjavila. Len tak. Zničoho nič. Rozumieme si.
Pristúpila k nemu a usmiala sa.
„Chlapče zlatý," povedala. „Si presne ten koho hľadám!"
„Čože? Čo sa tu deje?" spýtal sa dezorientovaný Talion a zmätene žmurkal očami.
„Som Leohnida Hrrková," predstavila sa.
„Ako ste to...," koktal Talion.
„Mágia," odvetila pokojne. Tým sa všetko vysvetľovalo. Talion si pomyslel, že by sa mal asi predstaviť.
„Ja som..."
„Talion," doložila.
„Odkiaľ to viete?"
„Viem o tebe dosť."
„Povšimol som si. A odkiaľ ak sa smiem spýtať?"
Pokrčila plecami.
„Družice, sledovačky, tipy, hlasy v mojej hlave a plno ďalších vecí."
„To vy ste ma dostali do tejto... tejto... situácie?" zakončil Talion. Miešala sa v ňom bezradnosť a hnev. Prevažovala však bezradnosť. Talion sa nikdy nedokázal dlho hnevať. Dokonca aj keby mu nejaký psychopat zabil a rozštvrtil matku, hneval by sa asi hodinku-dve a potom by si s vrahom zašiel na pivo. Proste dobrota sama.
„Áno," odvetila Leohnida a mrkla na svoje náramkové hodinky.
„Počujte... O čo tu ide?"
„O koniec sveta."
„Čože?"
„Koniec sveta. Armageddon. Apokalypsa. Koniec dní. Žiadna minulosť. Žiadna budúcnosť."
„A baktérie?"
„Žiadne baktérie!" doplnila rozmrzene.
„Chcete povedať, že nastane koniec sveta?"
„Presne tak."
„Asteroid?" tipol Talion. Odmietavo pokrútila hlavou.
„Mimozemšťania?"
„Nie."
„Výbuch sopky?"
„Nie."
„Invázia zmutovaných kráv?"
„Nie."
„Tak potom o čo vlastne ide?" spýtal sa žoviálne.
„Vlastne o nič," povedala po chvíli premýšľania.
„Tak vidíte."
„Iba o koniec sveta."
„A sakra..."
„A preto som sa napojila na vás."
„Napojila?"
„Musíte nám pomôcť dostať Zem z tých sračiek."
„Vy ste sa... Napojila?" nechápal Talion.
„Áno," potvrdila pokojne.
„A... ako? Duchovne? Alebo...?"
„Muselo dôjsť k výmene telesných tekutín," informovala ho. Talion prehltol slinu. Znepokojovalo ho, že si na nič také nepamätal. Pre istotu jej to aj povedal.
„Isteže," pokývala hlavou. „Boli v ste v hybernačnom stave."
„A prečo..."
„Potrebovali sme zistiť, že ste to skutočne vy."
„A kto mám teda byť?"
„Vyvolený."
„Chcete povedať, že ste to zistili tak, že ste ma pretiahli?"
„Áno. Podľa proroctva má mať vyvolený špeciálny genetický reťazec v ejakuláte."
„No teda!" vydýchol Talion omámene. „A mal som ho?"
„Áno."
„Čo to znamená?"
„Že je vám určené zachrániť svet."
„Zase?" pokúsil sa o vtip. Leohnida sa nezasmiala. Talion si odkašľal.
„No... A nie je možné, že ste sa sekli?"
„Prečo si to myslíte?"
„Necítim sa byť tým pravým na záchranu sveta."
„Ste to vy. O tom niet pochýb."
Talion si povzdychol. Zrejme bude lepšie keď to prijme hneď.
„Dobre," povedal. „A kedy má ten koniec sveta nastať?"
Leohnida skontrolovala čas.
„Asi o dve hodiny."
„Žartujete?"
„V momentálnej situácii na to nie je miesto."
„Nerobíte si zo mňa srandu, však nie?"
„V momentálnej situácii na to nie je miesto."
Talion preglgol.
„No... A ako... Ako skončí svet?"
„Pohltí ho vír diania Sofistikovanej molekulo-plazmy."
„Aha," povedal Talion a nechápal vôbec nič.

***

„A čo je presne tá... plazma?" spýtal sa Talion. Spolu s Leohnidou bol na ceste do nejakého obchodu. Do akého, to mu nepovedala. Ale išiel s ňou. Čiastočne aj preto, lebo ho oslobodila zo zovretia tej komunistickej stavby a tak nemal srdce hodiť jej tú záchranu sveta na hlavu. Hoci na to mal stojedna chutí.
„Tá plazma," povedala Leohnida, „je veľmi nebezpečný tvor, ktorý chce zničiť Zem."
„Prečo?"
„Zlí tvorovia to obvykle robievajú."
„Prečo?"
„Pretože sú zlí."
„Aha."
„A zákerní."
„Prepáč... ale ako v tejto veci figurujem ja?"
„Si záchranca."
„Áno. Ale ako mám zachrániť svet?"
Leohnida po ňom strihla pohľadom.
„To je jednoduché," povedala. „Stačí, ak budeš robiť to, v čom sa vyznáš najlepšie."
Talion sa zamyslel nad tým, ako môže masturbácia prispieť k záchrane sveta.
„Budeš murovať," dodala Leohnida, keď videla jeho nechápavý výraz.
„Murovať?" spýtal sa neveriacky.
„Áno."
„Eh... A čo budem murovať?"
„Predsa tú dieru."
„Akú dieru?"
Leohnida zastavila a zahľadela sa naňho.
„Chceš mi povedať, že nevieš nič o tej diere?"
„No... Obávam sa, že nie."
„Tebe to nepovedali?"
„Kto?"
„Znamenia!"
„Aké znamenia?"
„Päť rokov pred koncom sveta sa vyvolenému mali ukazovať nezvyčajné znamenia. Z nich mal pochopiť svoj údel a aj to, čo má vykonať."
„Ja som svoj údel nepochopil," pripomenul Talion.
„Áno, ale myslela som si, že o tej diere ASPOŇ niečo vieš!"
„A aké to vlastne mali byť znamenia?"
„Všetko nezvyčajné. Labute letiace dozadu, slnko vychádzajúce na západe, oblaky plávajúce zdola nahor a podobne. Príroda mala reagovať na blížiaci sa koniec, ktorý mal ovplyvniť jej fungovanie."
„No, ja som si nič také nevšimol."
Leohnida pokrútila hlavou a otočila sa mu chrbtom.
„Musíme ísť," oznámila a rýchlym krokom pokračovala v ceste.
„Kriste, nechápem, kde TAKÝCHTO ľudí vždy vyhrabú...," zamrmlala. Talion sa tackal za ňou.

***

„Potrebujem maltu, piesok, pár fliaš tej minerálky a tri fľaše toho piva, čo máte pod pultom," vyhŕkla Leohnida na bezbranného predavača.
„Načo to všetko?" spýtal sa, keď po vybavení účtoval tovar.
„Bude koniec sveta."
„Aha. Chcete si ešte naposledy vrznúť, čo?"
„Chlape, nechcela by som mať vašu fantáziu."
„Vďaka madam."
„Niet za čo. Vážne."
„Bude to 3432 UltraEuro."
„Dosť drahé."
„Dane," povedal predavač s úsmevom. Leohnida sa obrátila k Talionovi.
„Zaplať," sykla a spolu s nákupom vyšla pred obchod. Talion neochotne hrabol do peňaženky a vytiahol svoju ťažko zarobenú bankovku a podal ju predavačovi.
„Zvyšok si nechajte," povedal otrávene a vyšiel za Leohnidou.
„Na čo to vlastne bude?" zaujímal sa.
„Na to aby sme si s tým zahrali kolky."
„To myslíš vážne?"
„Zdá sa ti?"
„Áno."
„Tak v tom prípade vážne," povedala chladne. „Ale okrem iného z toho urobíme zmes a okrem ďalśieho iného to použijeme na murovanie. Presnejšie... murovať budeš TY."
„A tak zachránim svet?" spýtal sa Talion, ktorý sa už opäť začínal chytať.
„To sa uvidí."
Táto odpoveď ho dosť zdeprimovala. Ale radšej nepovedal nič.
„Mali by sme ísť," povedala Leohnida. „O chvíľu nám to letí."
„Letí? A čo?"

***

Špeciálne lietadlo, ktoré sa malo stať priamym účastníkom záchrany sveta, bolo mimoriadne natešené. Ale to by bolo každé lietadlo, keby malo tú možnosť odviezť dvoch spasiteľov tam, kam potrebovali. Čo nebolo práve najbližšie. Lietadlo malo tvar zosušeného oka Stevieho Wondera a patrilo k organizmom, ktoré sa nazývajú „stavovce mäkkýšovité."
Bolo to asi jediné živé lietadlo na svete.
„Kam ideme?" spýtal sa Talion. Leohnida sedela za ovládacím panelom a neustále stláčala nejaké tlačidlá.
„Do druhej alternatívnej reality," odvetila. „Práve tam nás čaká práca."
„Takže mám murovať v alternatívnej realite?"
„Áno."
„Tým pádom vlastne zánik hrozí TEJ realite a nie nám, nie?"
„Bože, ty si fakt kretén."
Slovo „kretén" prudko otriaslo Talionovým mozgom.
„Keď sa zničí jedna alternatívna realita," vykladala Leohnida, „tak zaniknú aj ostané. To je predsa jasné."
„Koľko tých alternatívnych realít vlastne je?"
„Asi osemnásť miliárdových triliónových tachionov."
„Aha."
„Blížime sa k cieľu," povedala Leohnida, „preto by som ti asi mala povedať, čo bude tvojou úlohou."
„No...," Talion prehltol slinu.
„Budeš musieť zamurovať veľkú dieru, ktorá sa vytvorila v Južnej hemisfére. Tá hemisféra je priamym mostom do druhej alternatívnej reality. Práve do nej sa snaží dostať Sofistikovaná molekulo-plazma."
„Snaží?"
„Áno. Zatiaľ tam nie je. Momentálne...," pozrela na jeden z monitorov, „momentálne pláva vesmírom a od cieľa je vzdialená niekoľko minút pokojného, relaxačného plávania."
„Takže máme čas?"
„Možno. A keď áno, tak nie veľa. Odhadujem, že murovanie by ti nemalo zabrať viac než tri minúty."
„A ak zaberie?"
„Tak je to v riti."
Talion pokrútil hlavou. Tri minúty? To sa nedá stihnúť. Nestihol by to ani ctený sir Robert Anderson, jeden z najvyšších predstaviteľov SLOBODNÝCH MURÁROV.
„Aká je veľká tá diera?" spýtal sa Talion.
„Asi ako mi dvaja dokopy."
„To nie je také zlé."
„Nie. Ale stále sa zväčšuje. Na tvojom mieste by som si začala pripravovať tú tvoju... zmes... Veď vieš, tam veľa času nebude."
„Iste," prikývol Talion a pustil sa do príprav.
„A pridaj do nej aj toto," povedala a hodila mu malé kožené vrecúško.

***

Prileteli práve včas. Diera už bola veľká asi ako Talion, Leohnida a jedna prerastená mačka. Mala vzhľad typickej čiernej diery, ako ju poznáme z encyklopédii. Až na to, že táto diera mala ničivejšie účinky.
„Pripravený?" spýtala sa Leohnida. Talion nebol pripravený, ale napriek tomu povedal:
„Jasné."
Leohnida potiahla pákou a Talion nerušene vplával do medzihviezdneho priestoru. V jednej ruke držal vedro so zmesou, do ktorej ešte pridal aj magické kryštále (bez ktorých by táto akcia bola akurát tak na dve veci) a v druhej malú lopatku. Priplával až k diere a začal na ňu nahadzovať murársku zmes. Robil to s láskou, predsa len: svoje povolanie miloval.
„Zatiaľ všetko okej," povedala mu Leohnida cez komunikačný systém. Talion bol už takmer hotový, ale práve vtedy sa z nezamurovaného priestoru, celkom nečakane, vyrmštila obrovská laba a ladne sa mu obtočila okolo pása.
„Talion!" zakričala Leohnida.
„Myslíš, že ma dostaneš, murárik?" zasyčala Sofistikovaná plazma a zaškerila sa. V tvári mala výraz rozbesneného parného valca, nafetovaného muškátovými orieškami a pušným prachom.
„Koniec sveta príde!" zaškrečal. „Tak ako bolo predpovedané!"
„Eh...," zachrčal Talion. „A kde ako?"
„Predsa v Nostradamových proroctvách," poučovala plazma.
„Aha," povedal Talion a cítil, ako mu oči vyliezajú z jamiek.
„Nezastavíš ma!" syčala plazma.
Talion nabral na lopatku trochu hmoty a prskol ju priamo tej plazme do ksichtu. Bol to zúfalý pokus, ale aspoň niečo, keď už nič.
„Kurva, cement!" zaškrečala plazma prenikavo. Nezdalo sa však, že by sa to chystala zabaliť.
„Tak to by stačilo," ozval sa nejaký hlas. Znel asi ako tie hlásky, ktoré vydávajú panáčikovia z Teletubbies. Ten hlas patril lietadlu. No to tu ešte chýbalo, pomyslel si Talion útrpne.
„He?" Sofisitkovaná plazma nechápavo pozdvihla obočie. Lietadlo priletelo bližšie. Leohnida sa tvárila prekvapene.
„Čo to má byť?" spýtala sa plazma.
„Chcem, aby si s tým prestala!" povedalo lietadlo prísne.
„A prečo ako? Pretože ma o to žiadaš?"
„Presne tak!"
„Vyser si oko, aeorplánik. Muchachá!"
Situácia vyzerala bezradne. Plazma nenažrane cvakala zubami. Talion už videl, ako rozožiera celý svet. Celý jeho svet. Jeho svet, spolu s tými sivými panelákmi a potravinovými kapsulami. Spolu s baktériami... Bolo mu do plaču.
V tej chvíli však Sofistikovanej plazme na plece dopadla čiasi ruka.
„Tak tu ťa máme!" povedal akýsi hlas, ktorý vyvolával pocit, že patrí samotnému hromu a blesku, poprípade IBA hromu. Plazma sa obrátila a tvár jej skrivil kŕč.
„Hľadali sme ťa celé dni," pokračoval hlas.
„Ehm?" pozdvihla obočie Leohnida.
„Ioubdsk?" pozdvihlo obočie lietadlo.
„Prepáčte, že sme vás obťažovali," povedal hlas a ukázal im svoju tvár. Zračila sa v nej obrovská, mimoriadne obrovská fialová škvrna s bradou.
„Kto ste?" Leohnida konečne položila rozumnú otázku.
„Som doktor Hustav G. G. G. G. J. Lepl," predstavil sa doktor. „Pracujem na psychiatrickom inštitúte Transcedentálneho Kráľovstva."
„Nerozumiem."
„Naozaj ma to mrzí, ale...," ospravedlňujúco pozdvihol kútiky úst, „ale tuto Sofistikovaná plazma nám minulý týždeň zdrhla."
„Čo???"
„No áno. Ona je totiž našou pacientkou. Trpí utkvelými predstavami, že prinesie koniec sveta. Dobra chujovina, čo?"
Všetci mlčali ako zarezaní.
„Takže, ešte raz prepáčte za spôsobené problémy," doktor sa mierne uklonil a obrátil sa k plazme. „Plazma!" vyštekol. „Okamžite pusti toho úbohého, zaostalého pozemšťana!"
Talionovi v tejto chvíli výnimočne ani nevadilo, že ho nazvali zaostalým. Bohato mu ku šťastiu stačilo, že sa môže nadýchnuť. Doktor Hustav chytil plazmu pod krkom. Zachrčala.
„Toto bolo naposledy, čo si zdrhla, mladá dáma!" začuli jeho hromový hlas a následne ťažké kroky, kedy sa po ceste, chatrne vydláždenej našimi podvedomými snami, vydal do Transcedentálneho Kráľovstva.

***

„Ja to nechápem," krútila hlavou Leohnida. „Všetko predsa sedelo!"
Opäť sa vznášali v atmosfére na Zemi, kde žiadny koniec sveta nenastal. Všetci sa zabávali, vraždili, žrali, srali, množili... Klasika.
„Možno sme niečo pokazili," zapišťalo lietadlo.
„Hlúposť," okríkla ho Leohnida. „Skúmali sme to celé storočia. To proroctvo sme predsa rozobrali na molekuly! Všetko sedelo. Dokonca aj tá diera."
„Bola to iba čierna diera," povedal chladne Talion. „Takých sú vo vesmíre milióny."
„Ale čo ten genetický reťazec?"
Talion pokrčil plecami.
„Možno bol pravdivý. Možno mám zachrániť svet. Ale nie teraz. Možno až zajtra v nejakej počítačovej hre."
„Ale..."
„Proste si priznaj, že žiadny koniec sveta nenastal a ani nemal nastať. Všetci sme sa proste stali obeťami žartu nejakej scvoknutej plazmy."
„Ale to proroctvo hovorí jasne," nedala sa Leohnida. „Ako vysvetlíš to, há?"
„Nuž vieš," odkašľal si Talion, „aj Nostradamus bol len človek."
Leohnida sa sklamane zosypala na stoličku.
„Leohnida?" spýtal sa po chvíli Talion.
„Hm?"
„Keď si ma vtedy preťahovala... Páčilo sa ti to?"
Leohnida zavrčala a vykopla ho z lietadla priamo na chodník.
Keď sa Talion potom prebudil, zistil, že okrem mnohých modrín a odrenín si priniesol aj dosť veľký bolehlav. Zdvihol sa zo studenej zeme, oprášil zo seba sneh aj hlinu a zadíval sa na nebo, či niekde neuvidí to hovoriace lietadlo...
Hovoriace lietadlo.
Pche.
V duchu sa zasmial sám nad sebou a pomyslel si, že je načase skoncovať s chlasom.