Basnicky.sk

Sedím v práčovni. Na Mladej Garde, v suteréne bloku K. Je piatok. Par don, vlastne sobota. Sú skoro tri ráno. Do pokojného hrmotania troch automatických práčok na mince sem-tam počuť moje odkašľanie či zívnutie a do toho všetkého šuchot pera, ktoré sa zvíja v tanci po papieri a odovzdáva mu moje myšlienky.
Možno si ťukáte na čelo, keď tu číate, že som o tomto čase v práčovni. Možno si ponad obočie poklepkávate preto, lebo mi tu perú veci hneď tri práčky.
No, pravdu povediac, to je len začiatok. Vlastne, to je už iba koniec. Sladká dohra. Malá hlučná bodka za celým týmto šialenstvom, ktorá zrejme zobudí obzvateľov intráku spiacich v izbe nad poráčovňou. Ak teda neboli práve oni tí, čo sa mi na chodbe pripití smiali, že či som normálny, keď teraz idem prať, keď treba chľastať...Bežne sa zvyknem nad podobnými narážkami pousmiať spolu s nimi a trepnúť ešte niečo, čo by pointu tak trochu otočilo a znásobilo zároveň, aby sa smiali ešte viac.
Ale teraz, po niekoľkých hodínách šialenstva, som nemal chuť, ani energiu niečo vymýšľať. Ani vy by ste nemali, keby ste po bežnom pracovnom piatku večer okolo ôsmej začali maľovať izbu na internáte.
A ešte k tomu tak, aby to nikto nezistil.Áno. Maľoval som izbu. Bolo to náhle potrebné. A keď som zistil, že to bude nutné, poviem vám pravdu, spadol mi kameň zo srdca. Uvedomil som si vtedy, že vlastne stačí izbu vymaľovať, všetky veci oprať a vec je vyriešená. Vyslovene som sa tomu potešil. Nie že by som rád pral alebo maľoval izby.., to nie. Veci si idem prať sám len v akútnych prípadoch. Mimo výnimočných situácií mi veci perie mama. A čo sa týka maliarskeho valčeka, najbližšie k nemu som mal vtedy, keď som brigádoval v sklade istého supermarketu a valčeky, ako aj kopu iných hovadín z TPD-čka som nosil do regálov. Ale aby som povedal celú pravdu, s valčekom som prišiel do styku aj pri maľovaní. Konkrétne to bolo vtedy, keď môj brat maľoval našu detskú izbu. Vždy začal vtedy, keď som si ja ľahol spať. Vždy ma z toho ráno bolela hlava. Prečo som sa teda dnes, alebo lepšie povedané včera, pustil do maľovania izby na intráku, to vám asi veľmi do hlavy nejde. Úprimne povedané, ani sa vám nečudujem.
Na čelo ste si ťukali, keď som povedal, že som o tretej ráno v práčovni. Keď som povedal, že je to len začiatok, asi ste na chvíľu prestali. Začali ste ale zas, keď som povedal, že som maľoval izbu na intráku. Ďalší zádrheľ sa asi objavil, keď som povedal, že ma nutnosť bielenia potešila a v zápätí som vravel o tom, ako bielenie neznášam. Verím, že bezpredmetné poklepkávanie si po čele vám už nenapadne...
Pohľadom na displeje vrčiacich práčok tu vedľa mňa, pokojne si vykonávajúcich svoju zmysluplnú činnosť, primerujem údaje, ktoré mi poskytujú ich displeje a zisťujem, že na to, aby som vám všetko vyslvetlil, mám ešte zhruba ztenka pol hodinu...
Čo teda už o sebe vieme?
Treba si otvorene povedať, že ja o vás dokopy nič, ale ani mi to neprekáža. Vy už o mne viete, že o tretej ráno sedím v práčovni a budím intrák, už tiež viete, že v piatok o ôsmej večer som sa pustil do bielenia izby a tiež viete, že čo ako onú spomenuté činnosť neznášam, predsa som sa jej včera potešil.
Že mi za posledných osem hodín dobre peskakuje, už teda viete. A možno by vás ešte zaujímalo aj to,aký je dôvod tohto všetkého.
Tak poďme na to.
Včera po poludní som dostal hlad. To je u 20 ročného muža žijúceho na VŠ- intráku celkom normálny jav. Pud sebazáchovy jasne rozkázal- jesť. Čo spraví zdravo zmýšľajúci človek? Začne variť. Vyslobodil som teda moju dobre ukrytú a na izbe nelegálne držanú dvojplatničku, položil som ju na mramorovú parapetnú dosku pod okno a zapol som jednu časť na plný výkon.
Do malého hrnca som nalial olej. Bol som presvedčený, že hranolky budú ako teplé a dostatočne nezdravé jedlo tá najlepšia voľba. Olej sa pomaly ale isto ohrieval a ja som zistil, že mi jedna nie veľmi dôležitá ingrediencia chýba. Zemiaky. Nuž, ale nespanikáril som, vzal som peňaženku a poď ho, oproti intráku do obchodu po kilo zemiakov. Olej sa dovtedy pekne rozpáli a keď sa vrátim, bude akurát. Zamkol som izbu a ponáhlľal som sa von. Bol som hrdý na seba a na to, ako perfektne viem hospodáriť s časom. V prvom obchode zemiaky neboli, tak som sa po chvíli váhania rozhodol, že skočím ešte do druhého, veď je to len kúsok, olej bude pri najhoršom trohcu bublotať. Hodím doň studené zemiaky a bude po bublinkách...
Nužť ale aj v ďalšom obchodíku mi povedali, že po krompľe som prišiel neskoro. Tak osm si povedal, že bez zemiakov sa na izbu nevrátim a šiel som do hyperu. Jedna zastávka. Kúsok. Tri minútky som počkal na autobus, ďalšie tri som sa viezol, štyri som sa predieral pomedzi ľudí do oddelenia s potravinami, päť som čakal pri pokladni, ďalšie štyri som sa vracal na zastávku....
Pravdu povediac, cestou späť som už vedel, že toto dobrý nápad nebol. Už z diaľky som sa díval, či sa niekde nedymí. Nedymilo sa. Vošiel som cez vrátnicu a po spleti chodieb som sa ponáhľal na izbu. V riti som mal každým krokom tesnejšie. Kešom som bol od svojej izby tak sto krokov, zbadal som pred sebou jemnú sivú dymovú clonu. Takú, aká je tam vždy, keď niekto fajčí na chodbách... Ked som došiel až ku nej, môj nos mi taktne naznačil, že táto dymová clona s cigaretami veľa spoločného nemá.
Vbehol som do chodbičky pred svojou izbou a zavrel som za sebou dvere. Nevidel som nič, lebo tam nie je ani okno, ani svetlo, tak si vždy musím zapáliť svetlo na vécku a svietiť cez otvorené dvere aj do chodbičky... Tie nacvičené pohyby som urobil aj teraz, ale viditeľnosť sa nezmenila. Nazrel som do kúpeľne, aby som videl, čo je so svetlom, no s tým nebolo nič. Svietilo. Ibaže popolček, ktorý sa víril vzduchom, nedovolil svetlu preniknúť ani kúsok...
Pomaly som teda nahmatal kľúčovú direku na dverách do izby a odomkol som. Modlil som sa, aby nič nehorelo, no keď som otvoril dvere do izby, začal som sa rovno lúčiť so slobodou. To, čo bolo v izbe, nebol dym. To nebol oheň. To bola hotová katastrofa. Vonku jasne pálilo slnko a okno bolo odostrené, bolo ho však vidieť len matne. Rýchlo som položil všetko, čo som priniesol a vytiaholsom rolety ako sa len dalo. Okno som otvoril dokorán a čakal som, kým sa izba aspoň torochu vyvetrá. Keď sa ako tak v izbe dali rozoznať jednotlivé predmety, vytiahol som varič z elektriky a hrniec som vyhodil cez okno do trávy. Asi desať minút som splašene pobehoval po izbe a rozmýšľal som, čo teraz. Prešla štvrť hodina. Malý zdochínajúci ventilátor na vetračke v kúpeľni vymenil vzduch v izbe, na chodbe a na vécku a ja som sa rozhliadol okolo seba. Hrôza. Všetko bolo čierne. Všetko. Podlaha, steny, strop, posteľ, nábytok, riady, stôl , papiere... všetko. A keď vravím čierne, myslím tým čierne. Nie iba sivé. Čierne. Ako popol, alebo ako krém na topánky. Prosto, čierne. Asi tak dva milimetre hrubá vrstva zvláštneho páchnuceho popola bola nalepená na všetkom, k čomu sa dostala. V izbe bola za bieleho dňa pri zapnutom svetle taká tma, že sa nedalo ani čítať. Pravdaže, noviny ma v tej chvíli ani tak veľmi nezaujímali.
No najväčšiu hrôzu asi zažili pavúky. Chúdence. Už boli popadané na zemi, no kým pokapali, museli makať ako divé. Zo stropu doprostred izby viseli metrové pavučiny. Po stenách, v kútoch, prosto všade bolo toľko pavučín, že by človek povedal, že v izbe nikto nebol už pekne dlho... To, čo sa tam dialo, kým som bol preč, musela byť hrôza.
Keď som sa spamätal, uvažoval som, čo teraz. Skúšal som prstom prejsť po čiernej stene. Po prste na nej ostala biela čiara.. Vzal som teda smetáčik a pozametal som popolovú vrstvu zo stien a zo stropu. V izbe sa trochu rozvidnelo, no aj tak tam bol hrozný bordel. Začalo mi to dochádzať. Nábytok v izbe som poumýval a natlačil doprostred miestnosti. Všetky veci som nahádzal do obliečky paplóna a ten som skryl pred špinou do postele. Po izbe som rozložil noviny a bežal som do hyperu kúpiť všetko potrebné. Vedro, valček, tri kilá farby, tyč....
Špás za tri stovky. Potom som ešte do banky behol kúpiť desiny do práčok. Dosť zložitou úlohou bolo prejsť s tým náradím cez vrátnicu tak, aby som nevzbudil podozrenie. Podarilo sa.
Moje maliarske schopnosti boli nad moje očakávania, akurát som neodhadol množstvo potrebnej farby a tak sa tri kilá minuli dosť rýchlo. Po tretí raz som teda bežal do hyperu a kúpil som rovno sedem a pol kilový kýbeľ. Už som nebol špinavý iba od popola, ale aj od farby. Našťastie som stihol prísť do obchodu pred záverečnou a tak som sa na intrák vracal už totálne zmorený.
Keď bola izba vybielená a podlaha dokonale zakvackaná od farby, zavrel som vedro s farbou a pustil som sa do riadu. Všetok som ho nahádzal do kúpeľne a v sprchovomo kúte som sa s ním krčil asi tak hodinu. Nechal som ho chvíľu odkvapkať a zatiaľ som v izbe vydrhol podlahu a poukladal nábytok v do pôvodného stavu. Naň som potom do pôvodného stavu poukladal umytý riad, aby trochu obschol. Pospratával som všetky noviny. Potom som liezol do sprchy asi na dvadsať minút aj ja a poriadne som sa vydrhol. Vzal som vrecúško s desinami a batoh z posteľnej návlečky a zamkol som izbu.
Pomaly som sa preterigal cez celý internátny komplex do práčovne. Cestou na mňa pokrikovali čerstvo promovaní inžinieri. Prišiel som do práčovne a nahádzal som prádlo do práčok. Všetko nevošlo. Pred nedávnom doprala prvá várka a už sa žmýka tá druhá. A ja sedím a zaspávam nad zošitom s perom v ruke.
Píska práčka. No mne sa zdá, že mi to prišla esemeska, tak len rozliepam oči a pozerám na telefón. Keď zapískala aj tá druhá, preberiem sa a vstávam. Vyberám prádlo a teraz ho už čisté a vyžmýkané ukladám späť do návlečky na paplón. Tretia práčka hlasitým pískaním oznámila splnenie úlohy a ja sa s ťažkým batohom poberám späť do izby.
Cestou som stretám kamošov, čo idú na brigádu, inak všetci spia. Aj študenti, aj rybičky v akváriách pri vrátnici, aj vrátnička. Všade je hrobové ticho, počuť len, ako sa moje ťarbavé kroky ozývajú po chodbách.
Vchádzam do izby a šnúru na prádlo naťahujem od poličky na klinček na záclonu, odtiaľ ku dverám, k druhému klinčeku, k ďalšej skrinke... Na špagát rozvešieavam vlhké prádlo. Beriem utierku a nemotorne utieram posteľ. Odostieram rolety. Vonku je už svetlo. Obliekam si jediné čisté veci - šušťákovú súpravu a vyberám čistý paplón z postele. Líham si neisto, opatrne. Vlhké, nedávno umyté vlasy ma príjemne šteklia na tvári a šampón mi rozvoniava pod nosom. Nastavujem budík. Na siedmu, idem do školy. Nťahujem ruku z postele a ešte raz pozerám na telefón, aby som videl, koľko je hodín.
Telefón mi vypadne z bezvládnej ruky. Je 4:35....