Basnicky.sk

do umierajúcich záhrad sa vkradli ticho moje kroky
do ruží, ktorých smäd snáď nikto neukojí
držal som nádej na pol dlane, čo schovával som v hrudi roky
no padlo srdce a už ho neuvidím, ako stojí

tie ruže čo kvitli sú už len hrobu pýchou
čo blažili zrak, vyvolávajú len zával vzdychov
sú spomienkou len zvláštne chutiacou a tichou

tá spomienka len ticho na jazyku páli
a slová, ako keby sme skôr schovávali
viac ako si zaslúžia, viac ako snáď by mali

tu zneje každá ozvena bez dychu, bez mena
tu o steny sa chladne opiera, zrodená bezviera
tu hruď mi rozoviera to znovunájdené zviera
neviem či ho mám zabiť, či nechať, nech tu neumiera

ponoriac do tmy sa snažím márne klamať
že viac nie trieba ťa tu držať, viac tu ťa mať
že do tmy skryjem svoje v dlaniach rany
som kráľ bolestí, v nich som samozvaný

knieža šera, pán večných nepokojov
a ty? len fantáziou sladkou mojou
čo trhajú a rany nezahoja
a vrhajú ma späť do nepokoja

prenes ma cez tie lesy naspäť... kde si?
vráť ma do bozkov chuťou božskou
nájdi mi cestu, ja s tebou pôjdem cez tú,
ktorá ma spasí... kde tak si ty teraz asi...