Basnicky.sk

sľúbil som ti verše, slnce v nich, ale mráz
ma pozná dôvernejšie. sluhu tých apostáz
čo lámu vieru navždy a postavia ju znova
je z akvamarínu a inokedy je snáď kryštáľová

stiahnu ma do tej ríše tieňov, späť vrhnú napospas
a s roztopašou krutou ma privítajú zas
do hmiel a do úkrytov, do dažďov, do priepastí
ma iba chvíľu dovolia dlieť v tom poblúznení, šťastí
z ktorého vytrhnú ma a nechajú ma vylízať sa z rán
som duchom neprítomný, nocou bez koncov, rán...
za dverami nádejí, sklamaní slavobrán
ľudia vravia, to prejde, ver nám, staň sa čo sa staň

sľúbil som si chrám svetiel, do neba tie schody
však svetlá hasnú ticho, jak krídla slobody
zviazali ma a tak ma vrhli do priepastí späť tých
kde niet pre hladných sústa, a vody pre smädných

opájam a do sebažiaľu vrhám dych bez smiešnej nádeje,
čakám a hľadím do tmy, no nič sa nedeje
len tóny čo ma hladia svojou márnosťou do stavov
kde niet na mori ostrov, kde nieto prístavov
do ktorých moja loď by našla svoj zmier, oddychu bez búrok
tak uteká mi čas deň za dňom, za rokom ďalší rok
tak mihá sa mi pred očami ostatných tisíce úsmevov
tak unikám do ríší len preludov a snov

privítajte ma znova do chodieb bez koncov
kde niet cesty späť a kde niet na otázky viac slov
kde po dychu vždy lapám, kde dliem, tvár v dlaniach mám
aj v smútku dá sa dúfať, keď nie je človek sám...