Basnicky.sk

Moje oči sa zmenili na jazero smútku.
Pozrieš sa do nich a vidíš len kvapky rosy.
Každá slza je obeťou jedného skutku
a pri zrkadle sa pýtaš, kto si?

Kto si, že si dovolíš svojich blízkych ničiť?
A s úsmevom prechádzaš svoje chyby.
Kto teda si, že hrdo sa budeš týčiť
a pritom padať do večnej tmy?

Plač je mojim vykúpením
a plačem už celé dni.
Soľ v slzách je zožieraním
a mok sú staré sny.

Keď nebude čo plakať,
vlaha z tela sa vyparí,
piesok z očí bude padať
a púšť more zaplaví.

Potôčik moku usychá
a púšť vietor odfúkol.
Biela ľalia pod nohami rozkvitá
a zo starostí ostal len popol.