Basnicky.sk

Karty


Je noc.
Krajina je ponorená do spánku.
Tma už rozprestrela svoj čierny plášť
A pohltila nevinnú Krajinu.

Všetko spí,
Ľudia snívajú svoje túžby,
A nočné ticho nikto neruší...
Len niekde z diaľky počuť
neznámo známe Hlasy.

Počujem ich...
Vidím ich...dostávajú sa mi do zahmlenej mysle.
Sedia v malej zafajčenej miestnosti,
Osvetlenej štyrmi sviečkami.

Láska a Šťastie.
Zoči-voči Smrti a Osudu.
Hrajú karty o môj život.

Smrť vyhadzuje na stôl svoje karty.
Piková osmička a krížové eso...
Len ticho hromží, berie si svoj plášť,
vychádza do tmy
sprevádzaná dupotom divokých koňov.

Prvá svieca zhasína.

Na ťahu je Šťastie...
Pomalými strnulými pohybmi vyťahuje kartu.
Milo sa usmieva a končí svoju hru,
Želá dobrú noc,
A pri odchode zhasína druhú sviecu.

Osud a Láska.
Protivníci môjho života...
Sedia vo svetle dvoch sviec,
Mlčia, nič nevravia...
Ich pohľady však prezrádzajú všetko,
Čo nestíhajú vyjadrovať slovami.

Láska odkrýva svoje karty.
Leží pred ňou srdcový kráľ a srdcová dáma.
Osud sa len pousmeje
A hodí na stôl svoje karty,
Karty poznačené osudom.


Láska poďakuje za príjemnú hru,
Zatiaľ čo on popíja svoje brandy
a hľadí na ňu spod privretých očí.
Pomáha jej obliecť si plášť
A ponúka jej silné rameno.

Pri odchode sfúkne jej sviečku,
Necháva horieť len tú svoju,
Zahľadí sa na karty porozhadzované po stole
A hlbokým hlasom sa opýta: „ Ideme ? “

Potom vykročia do noci,
Nasadnú do koča s čiernymi koňmi.
Nočnou Krajinou nechajú sa unášať
Na miesto, kde sa im nemôže nič stať.

Je ráno.
Slnko zobúdza zasnených ľudí,
Vtáčiky štebocú,
A aj ja začínam nový deň.

Deň, nad ktorým vládne nevyspytateľný Osud,
Deň, nad ktorým chcem vládnuť sama,
Deň, v ktorom bude mať posledné slovo Láska,
Deň, v ktorom určite nezabudnem,
Kto v skutočnosti som.