Basnicky.sk

Som

báseň, čo sa píše sama,
od Evy až po Adama,
celé ľudstvo tíško čaká
na to, či premôže draka

silný junák v tuhej zbroji,
čo sa ničoho nebojí,
čo len pozrie - a drak spadne,
naveky zostane na dne

jazera, čo veľa metrov
do hĺbky, jak chudák tetrov
spieva pieseň malomocných,
až kým nevyrazí mu dych

kameň, čo ten junák šmaril,
keď s obrom sa v kotli varil,
kotli plnom ženskej krvi
keď prehrá, ten bude prvý,

čo okúsi pravosť žuly,
čo sa z nudy viac nezhúli,
zrazu šalejú už davy -
drak už nemá ani hlavy.

Obor darmo stína päste,
junák trafil takmer presne,
tetrovovi do zobáka,
a ten začal divne kvákať.

Hluk, čo uši obra ničí,
ten razom končí v ihličí,
bez dychu a bez života
zabil ho. Skončila psota.

Som

báseň, čo sa sama píše,
báseň z rozprávkovej ríše,
kde namiesto ľudských tvorov
prízraky kráčajú horou.

Obrovia či divé draky,
junák, čo verí v zázraky,
že stačí len šmariť kameň
a razom vytryskne prameň

sily, krásy, lásky, šťastia,
keď si raz tu, potom zas tam,
kde však budeš, dievča, zajtra,
pozajtra či popozajtra?

Dosť však bolo krivých súdov,
dosť rožkom opitých trúdov,
poďakujme kráľovničke
pri čaji, či pri kávičke,

za to, že nás z úľa hnala,
lebo čakala na kráľa,
za to, že aj keď nemala,
žihadlom sa vyhrážala.

Epilóg 1:

Pozor, milá kráľovnička,
žihadlo je cenný dar.
...a aby sa tvoje šťastie
nepremenilo na kar.

Epilóg 2:

Báseň, čo sa sama píše,
nemá svojho autora.
Báseň, čo sa píše sama,
je jak tá loď... Aurora.

Nezabudnú na ňu ľudia,
ale budú nadávať,
že je to len symbol zlého,
že nemôžu pred ňou stáť

hrdo, s rukou na srdiečku,
s prirodzeným úškľabom,
a s pocitom súdržnosti
vedno, spolu s korábom.

Epilóg 3:

Viem, že je to trochu divné,
písať o tom, čo chcem žiť.
Práve preto radšej končím,
skôr, než začnem znova sniť.

Sen, čo nikdy nemal začať,
lebo prebudenie bolí,
sen, v ktorom si nemala byť
v najhlavnejšej roli.