Basnicky.sk

Sedela v tesnej izbičke preplnenej nepotrebnými vecami a rozmýšľala. Rozmýšľala a premietala si v hlave spomienky, čo súviseli s Ním...odkedy ho stretla, veľa vecí v jej živote sa zmenili. Dokonca mohla povedať, že aj k horšiemu. Ten nepokoj a nervozita, ktoré ju ovládali, sa jej stále vracal, čo i len pri jedinom pohľade naňho. Nevedela pochopiť ako mohol tak opantať jej dušu , keď jej veľké city vlastne naháňali strach. Chcela si vštepiť do hlavy, že je to len kvôli tomu, že ho nemôže mať. A možno to tak aj bolo, ale podstatné bolo to, že ten náchýlný pocit šťastia, keď sa na ňu usmial, bol stále tam a bolo ťažké predstierať opak. Aj keď musela uznať, že si to nikto nevšimol, pretože mala tendenciu uchovávať veci v hĺbke svojej duše a tak veľa pocitov vlastne prežívala sama. Možno nebola sama, ale cítila sa strašne osamelá . Stále musela pozerať na to ako jej ho berú iné, ako sa musí usmievať, že jej to nevadí, veď keď je šťastný tak prečo nie . Ale tá tupá bolesť a beznádej boli v nej, aj keď ju každý považoval za bezstarostnú, nikto neprenikol hlboko do jej duše a nezbadal to tam. On pre ňu veľa znamenal, aj keď si stále nahovárala, že už ju nezaujíma, že to nemá význam byť ním taká očarená. Aj sa jej to párkrát podarilo. Stretla pár chalanov, ale nikdy to nebolo to pravé,vždy tam čosi chýbalo,ten pocit šťastia z niečej blízkosti tam skrátka nikdy nebol a preto bolo všetko odsúdené už od začiatku na krach. A tak Ho opäť stretla, sedel na lavičke a tak krásne sa na ňu usmieval, hoci naňho nezabudla, znova sa jej vrátili tie pocity. Všetko bolo späť ...Jeho úsmev, čo by dala za to keby sa usmieval iba na ňu. Ale vedela, že to by nebolo správne, že by s ním nebola šťastná, že by to nebolo také aké si to vyfantazírovala a tak sa zase musela prizerať ako jej ho berie iná.