Basnicky.sk

Smutno je mi, smutno je mi,
na ten smútok zrejme nemám liek.
Zo mňa steká plač môj jemný
a svet, ten mi stavia priek.

Zrúcal si mi všetky domy,
vrazil autom do stromov,
tak ma prosím aspoň dobi,
nech sa zmierim s pohromou.

Smutno mi je mnoho nocí,
smutnejšie i mnoho dní.
Nemám rada tento pocit,
moja duša tíško sní.

Sní o snoch, čo naplnia sa,
sní o časoch, keď sme spolu,
sní o tom, a sní už zasa,
bohužiaľ, ja mávam smolu...

Žiadna veľká, vážna báseň.
Iba vravím - je mi zle.
Ticho vzduchom letí kázeň,
šumí more bezodné.

Do rúk skladám smutnú hlavu,
podopieram dlaňami.
Nechcem sa však vnútiť davu,
smútok možno zdá sa mi...

Ach nie, škoda, reálny je,
teraz som to zistila.
Reálne však smutno mi je,
drahá moja premilá...

Všetko sa mi občas zrána
zvykne smutné zazdávať.
Možno stačí inak správať
a menej sa nazdávať.

Ale ja to proste neviem,
mne je proste strašne hlúpo.
Do vlasov si bodliak vpletiem,
čakajúc len na ten skutok.

Chcem byť s tebou a to dobre vieš,
chcem byť s tebou a cítiť tvoj dych.
Viem, že vravíš "žiadny spiech",
no občas sa cítim ako jedna z nich...

Ach, tak smutno občas je mi,
občas hrozne beznádejne.
Do rúk beriem piesok jemný,
a meliem cez prsty sklenné.

Ja ti ani neviem, láska,
prečo mi je takto zle.
Že ma život občas fliaska,
to sa stáva nielen mne...

Ale dnes to nechcem zvládať,
dnes chcem plakať vo vankúši,
chcem ťa vidieť a nie čakať,
osud nechce - nech len skúsi!

Rada bych ho uprosila,
nech mi ťa po tom týždni dá,
bohužiaľ, nie som lesná víla
a tak u mňa nesvitá.

Ja len - aby si mi vedel,
prečo vlastne je mi taký strach.
Aby si mi neodletel,
bo ja neprídem - zrejme je to tak...

Bojujem za svoje kroky
ku tebe a k úsmevom,
ale či mi stačia broky,
na ľudí, čo nechcú pustiť von...

Neviem...