Basnicky.sk

Jasnú oblohu pohltili sivé mračná, vietor začal skuvíňať a vyhadzoval vlny mora, ktoré sa odrážali od ostrých skál. Neďaleko na pieskovej pláži, kde more zanechávalo penu, zmočení piráti hromžiac a nadávajúc vyťahovali člny na breh. Vládla tam pochmúrna nálada, no každý chcel byť čím skôr v bezpečí stromov. Starého Terusia vlna odhodila do mora. Celý zmorený a zadychčaný doplával na breh, kde sachytil Ramosa a takmer sa zvalil na zem. Ramos ho odvliekol pod stromy a čakal tam s ním na ostatných. Pohľad mu zablúdil ku kapitánovi. Kapitán, teda Anius, hľadel zamračene na mladú Marion, ako zlieza zčlna a skáče do vody. Nevšímala si jeho pohľad a brodila sa vodou stále ďalej od táboriska pirátov. Tí sa zatiaľ ukryli pod stromami a založili vatru. Anius odvrátil pohľad, otriasol si vodu z dlhých blond vlasov ako pes a utekal k ostatným pirátom.
,,Rozložte kotly a vyberte mäso! Dvaja chlapi nech sa vydajú hľadať pitnú vodu. Ramos! Poď sem!", kričal Anius. Mladý Ramos sa obrátil a dobehol za ním.
,,Ramos, daj pozor na Marion.", povedal a prenikavo sa mu pozrel do očí.
,,Rozkaz kapitán!", povedal Ramos s úškrnom a žmurkol na Aniusa. Hneď na to odbehol na pláž a poobzeral sa po Marion. Zbadal ju ako sedí na brehu mora a hlavu má v dlaniach. Sadol si obďaleč, aby mala súkromie... Veď už ju pozná, neraz ju takto strážil. Z duše to nenávidela. Zdvihla hlavu a obzrela sa. Keď zbadala Ramosa, vzdychla si, no sedela ďalej. Dnes bol presne rok a deň. Rok a deň od toho osudného dňa. A práve dnes mala učiniť to najväčšie rozhodnutie v jej živote. Spomienkami zabehla k veštici, ktorá jej to predpovedala. Predtým na tieto čáry-máry neverila, no zatiaľ sa splnilo všetko, čo jej vyveštila.
,Ách, Mattias! Vlk môj... Kde len si... Ty jediný si ma skrotil... no teraz.. Som sama...´
Myšlienky jej behali hlavou a spomienky jej opäť zarmucovali dušu... Voda jej obmývala nohy a zmývala z nich piesok. Slzy sa miešali s morom. More vyplavilo malinkú mušľu, ktorú Marion vzala do ruky a začal si ju prezerať. Keby sa tak dali všetky starosti vložiť do jednej mušle! Svetby bol jednoduchší. Vstala a zamierila ku skalám. Potichu a nenápadne ju sledoval Ramos.

O tisícky kilometrov ďalej, v ihličnatom lese, v tábore zbojníkov taktiež vládla búrka. Všetci boli pozaliezaní v jaskyniach okrem zbojníckeho kapitána. Mattiasa. Ten zo zúrivosti a bezmocnosti behal po lese. Len tak. Aby to vštko zo seba vybil. Dnes je presne rok a deň od toho, čo odišla Marion. Stále mu chýbala, vídal ju vo svojich snoch. A nielen tam. Videl ju všade. Niektorí z jeho družiny si mysleli, že sa vari pomiatol. Chodil ako bez duše. Akoby s ňou odišlo kúsok jeho JA. Kvapky dažďa mu stekali po tvári. Špagát, ktorým mal zviazané dlhé rovné havranie vlasy, mu už dávno vypadol. Nevšímal si to. Ani len vlasy z tváre si neodhodil. Len bežal. Vybehol z lesa, cez pláž, až na skaliská. Vyštveral sa na najvyšší útes nad morom a hľadel dole. Zhodil zo seba mokré šaty a voľne nechal padať kvapky na jeho nahé telo. Vietor mu rozvieval vlasy a obtesával tvrdú tvár mladého muža.
,Skočiť tak do mora... A zabudnúť na všetko´, vravel si, ,No čo by som tým vyriešil? Nič. Družina by bola bezo mňa stratená, a ja by som už nikdy neuvidel moju Marion. Už len dva roky... A vráti sa... Ak dodrží slovo.´ Kľakol si a prvý raz sa mu z očí skotúľala slza. Chytil do ruky kameň a z celej sily ho hodil do mora. Videl ako po ňom skočila ryba, v omienke, že je to niečo jedlé.
,Presne takto skočí po Marion Anius! Braček prečo? Prečo musíme obaja milovať tú istú ženu? No so mnou tu nemôže zostať. Pre svoje bezpečie sa plaví s tebou... Na mori... Marion moja kde si??´
Vtom sa tíško spoza neho vynorili postavy v čiernych plášťoch s kapucňami a so zbraňami v rukách.

Marion zamierila na útes, nevediac o tom, že Mattias, práve lezie takisto na útes, ibaže o tisícky kilometrov ďalej. Skaly sa jej šmýkali pod bosými nohami. Vyliezla úplne hore a sledovala búriace sa more pod ňou. Stačil jeden krok a more by ju pohltilo. A to by znamenalo, aj to, že veštkyníne veštby by sa nesplnili. Pretože podľa veštby Marion neumrie, kým... Vystrela ruky, zavrela oči a nechala aby jej vietor ovieval tvár. Uvoľnila sa a pustila. Padala... Keď odrazu ju ktosi zachytil.
,Marion čo to vyvádzaš!´, povedal jej kľudným hlasom Ramos. Prežila... Takže.. Všetky veštby sú pravdivé... Zanedlho nastane katastrofa...