Basnicky.sk

V tmavom tichu večera vietor sviečku
pohladil svojim dychom,
nič tých dvoch nerušilo,
boli sami s tichom.
Ten vietor túžil potešiť ohnivý plameň
na horúcom sivom vosku,
veď predsa nič nemôže byť krajšie,
od nežného bozku.
Opatrne vietor snažil sa pobozkať
svojim jemným vánkom,
zrazu horiaca sviečka strácala pojem
medzi bdením a spánkom.
Po chvíli však vietor tých nežných bozkov
mal až príliš málo,
a tak rozvášneními bozkami
veľký prievan vyvolalo.
Bezbranné a postupne čoraz viac
hasnúce teplé svetlo,
bolo strhnuté vetriskom,
čo ho z nevedomosti zmietlo.
Milovali sa dvaja,
kým boli ešte nažive..., kým...
No z tej veľkej prekrásnej lásky
zostal len sivý dym...