Basnicky.sk

Zlý,jeden z najhorších dní aké som mohla mať.V škole je to pätka za pätkou,dnes ma opustil priatel,
matka začala piť,"kamarátky" ma ohovarajú kde sa dá a otec celú vyplatu minul na to aby mohol stávkovať.
Moje kamarátky niesu úplne normálne by som povedala-ide ich roztrhnúť keď sa im zlomí necht a dobre ze ich to nerozplače,ale to
iné zlo čo sa deje vôbec nevnímaju.Žijú si vo svojom malom svete...Takto vyzeralo vela mojich dni.Povedala som si že
potrebujem aspon na minútku vypnúť.Sadla som si za
svoj stôl,pustila discman po tichu a na chvílu zavrela oči.Odrazu sa to všetko zdalovalo-kamarátky,mama s
otcom,škola,priatel,skrátka všetko...Túžila som byť niekde daleko,čo najdalej od svojho
dokonale zlého života a ako na želanie som skutočne bola.
Plávala som v oceáne.Okolo mňa bola len číra voda s modrastým nádychom a všetky tie farebne
potvorky čo tam plavali vyzerali akoby sa spolu hrali.Keď som potrebovala z lahka vydýchnut,bublinky
vzduchu akoby tancovali až hore k povrchu hladiny a tam sa zlahka rozplynuli.Pod vodou sa mi na pár
sekúnd čas zastavil.Problémi plávali ďalej a dalej odo mňa,až boli úplne preč.Bol to okamih nad
všetky okamihy.Cítila som ako mi mokré vlasy šteklia chrbát a vlažná voda sa so mnou hrá a
spomaľuje každý moj pohyb.Musela som sa nadýchnut a tak som plavala na hladinu.Vzduch bol chladný,vietor mi fúkal na mokré
telo a mne nabehovali zimomriavky...Ale odrazu som
necitila vodu,ani mokré vlasy.Cítila som ruku na ramene a
mamin hlas.Otvorila som pomaly oči s nádejou že na ten tak reálny oceán nezabudnem a budem
sa tam môcť vratiť.Mama vravela,že otec nas opustil lebo vyhral v jednej zo stávok.Nenechal ani list na rozlúčku,len
fixkou na zrkadlo rýchlo načmáraný odkaz že ide konečne žiť.Neverila som.Ako to mohol?To by mi nespravil....Vedel ako velmi som
sa vždy trápila a on bol ten čo stál pri mňe a počúval čo trapilo moje bolave srdiečo.Zradil!Sklamal,ublížil!
Vybehla som z domu.Kam som to bežala?Vlastne som nemala ani tušenia kam...len som vedela ze musím újsť preč.Bežala
som a bežala,stále rychlejšie.Niekde vnútri som vedela že nemôžem
nikam ujst ale bežat som neprestala.Tak trochu mi niečo zožieralo vnútro a do zlosti i strachu že som o neho prišla
mi srdce bilo ovela rýchlejšie a pomalsie súčastne,dych som mala na tolko zrýchleny že som to sotva vnimala.
V hlave mi vyrilo milion otázok:prečo je to všetko take ťazke?prečo to spravil?mal ma vobec rad?prečo sklamal
aj ten posledny clovek ktoremu som verila?,.....a vela dalsix a nevedela som ktorou sa traapit skor a tak som si
povedala ze nad nimi nebudem rozmyslat a len som bezmyšlienkovo bežala.
Bežala som popri domox,popri vykladox obchodov,po moste az k jazeru.Len zle som videla cez
uplakane oči.Nevedela som čo robiť,už pre mna zivot v tomto svete vela neznamenal....skočila som.Pod vodou som
zavrela oči a otvorila.Zrak som už mala v poriadku lebo mi voda zmyla slzy.Keď som sa len z lahka poobzerala,videla
som len odpadky a žiadny život.Spomenula som si na oceán a opät zavrela oči.Keď som ix otvorila,zas som bola v tej mokrej
ríši farieb,opäť sa so mnou hrala voda i vlasy a plavali okolo farebne potvorky.Tak predsa je svet i krasny,
predsa sa sny plnia,tak predsa je život pekny a farebny a nie len čierno-biely.Myslela som na toto
všetko a po vydyxu bubliniek vzduchu už nebolo.....nič,len večne sniivanie.

Posledná aktualizácia: 16. 4. 2009 12:36