Basnicky.sk

Ležím na posteli v úplnej tme. Rada by som povedala ,že aj v úplnom tichu, ale bohužiaľ nie. V obývačke ziape telka, nejaký kvíz. Počujem ju aj cez svoj player. Zrovna končí Make Me Pure. Popravde, moc mi nepomáha sa upokojiť. Skôr naopak... Zvyčajne pomáha.... Ale zvyčajne nemám depku. Teda neviem, či je to depresia, ale v každom prípade, by si to ten názov zaslúžilo, však už len on deprimuje.... Ak ste ju už mali, tak mi helfnite. Je to taký „príjemný pocit“ , keď vás nič nezaujíma, je vám na nič a chcete len skočiť z najvyššieho možného miesta tohto sveta? A keď si myslíte, že nič nemá význam a netreba sa tým zaoberať a.... Všetkého je na vás proste priveľa. Všetky myšlienky vám klesajú z Mount Everestu až do Mariánskej priekopy? Ako taký riadny vodopád. Normálne milujem tieto pocity. Len keby som vedela, odkiaľ pramenia.... Potom by stačil jeden riadny balvan a bolo by. Viem, že som riadna ...píp.... . Som mladá a často preceňovaná. Všetci očakávajú len úspechy. V pondelok sa to nauč, v utorok si sprav Zbierku, v stredu dostaň len jednotky, aby si to nepokazila, vo štvrtok sa douč obrázky, v piatok urob test, v sobotu oslavuj. Len nedeľa je pre mňa voľná. A ako ju strávim? Plačom, lebo sa na iné už nezmôžem... A potom zase... V pondelok napíš príbeh, v utorok sa nauč na písomky, v stredu ho prerob, vo štvrtok ho pošli, v piatok čakaj víťazstvo.... A ja už naozaj neviem , ako ďalej. Zajtra stretnem XY učiteľku a ona len zakričí : „My sa na teba spoliehame, aj riaditeľka. Ty to vyhráš...“ Načo sú víťazstvá? Raz vyhráš, druhý raz a potom všetci už čakajú len to. A potom prehráš. Zrazu vidíš len ich smutné tváre. Nabudúce chceš opäť víťaziť, aby si ich nesklamala a zabúdaš, prečo ťa tá súťaž pôvodne bavila. Pre všetko, len nie pre víťazstvo. Ja sa držím nasledovného: Je nás na súťaži XYZ (nejaké číslo, napr. 18) a niekto musí vyhrať. (Tak prečo nie ja?). Je nás na súťaži XYZ a niekto musí prehrať. (Tak prečo nie ja?) Ale oni vidia len prvú možnosť a to bolí. Dnes je štvrtok, je u nás teta. Počujem otca, ako jej hovorí: „A ona má takú hlavu, ako nikto od nás z rodiny nemal. A brat je taký istý, možno dosiahne jej úspechy...“ Chudáčik... Ako sa mám sakra cítiť? Mám byť hrdá, lebo ma chvália? Alebo mám plakať, lebo ma preceňujú... Ja si vyberám druhú možnosť. Nie som ani zďaleka taká skvelá, mala som len .... šťastie? to ja nemávam, tak prekliatie. Teraz je jedna z tých chvíľ, keď chcem už skončiť, už žiadna súťaž ani náznak. Lenže pozrite sa im potom do tvárí. To je môj problém... Dosiahnuť viem všetko, čo chcem, veď som levica. Som predurčená víťaziť, lebo sa volám Viktória. Ale prečo neviem povedať nie? Je to smiešne, že? Nie ,nie, nie , nie, nie. Teraz to ide ľahko, ale potom nie. Slová ostávajú v hrdle a ani za nič nechcú von. Mám chuť vracať.... Zo seba. Som až taká sprostá? Odpoveď, ktorá prichádza z môjho mozgu je jednoznačná : áno, si. A teraz prichádza tá chvíľa keď je toho priveľa. Skloním hlavu a začnem.... sa neuveriteľne rehotať. Ten smiech nie je od srdca, zrodil sa v mojom mozgu, ktorý nevie už nijak zareagovať. Postupne sa mení na niečo medzi vzlykmi a smiechom. A potom plač, smiech, plač, smiech, plač..... Tí, ktorí ma poznajú, vedia, že som taká vždy pred písomkami... Tak sa stresujem, až sa smejem. A vraj: keď sa naučíš cez slzy smiať, vodu sypať a piesok liať, so zovretou dlaňou hladiť pochopíš, že život je krásny a oplatí sa žiť. Ja neviem, už neverím. Stratila som aj to, čo som doteraz mala. Mojich najbližších, lebo celé dni trávim sama v izbe zavretá so zastretými oknami a plačem. Milujem noc, vtedy je človek tak úžasne voľný. Prázdne ulice, žiadne pohľady. Ale pozeraj sa. Aha, zle dopadnem, tešíš sa? Som tvoja dcéra, ale som len odpad. Nezaslúžiš si ma, som zlá. Som tvoje prekliatie. Padá súmrak. Idem von. Idem k svojmu poslednému súdu. Každým krokom sa tam blížim, každou sekundou. Mám už rezervované svoje miesto v pekle? Že nie? A načo čakáte? Počúvaš ma aspoň ty? Alebo rozprávaš len po anglicky, keď sú Slováci taký národ....(Bez urážky, keď ste na to hrdí). Čo mám robiť? Počuješ? Dnes som bola zlá... Ako ma ešte potrestáš? Čo mi ešte vezmeš? Lebo ty môžeš všetko vziať, ale aj dať. Povedz mi to teraz, nech sa môžem pripraviť... Je lepšie, keď vieš, čo máš stratiť....Prosím, odpusť... Naposledy... Chcem kričať, môžem? Nevyruším ťa zo spánku? MALA SOM TAK ZLÝ DEŇ!!!!!!!! Na koho živote si dnes pracoval? No jasné, aj ty si mal zlý deň... A toto si tiež napísal za mňa, však? ďakujem, je mi lepšie. Len ty vieš, ako pomôcť. Si môj jediný pomocník v týchto chvíľach a ty to vieš, však? Lebo ty vieš všetko... Prečo je všetko ráno tak úžasné, ale ako čas beží, všetko sa mení. Všetko má dve strany. Ako ruka. Je len jedna, ale má dve strany. Dlaň a.... Ako sa to volá? Chrbát ruky? No však viete čo myslím... Obe časti sú tak neuveriteľne rozdielne a predsa neodlučiteľne spojené... Ako život a smrť, radosť a bolesť, slnko a dážď, láska a nenávisť... Ani jedno nemôže existovať bez toho druhého. Ako by sme mohli pomenovať lásku, keď nepoznáme nenávisť? Ako sa môžeme tešiť zo slnka, keď sme nezažili dážď? Ako vieme, že to, čo cítime je radosť, keď nevieme ako chutí bolesť?
Ja strácam schopnosť rozlišovať. Môj deň je ráno biely a večer čierny. Iné farby už nepoznám, lebo poznám len jednu časť rovnice. Dostala som priveľa života pretekajúceho mojimi žilami dostratena. Lebo mám v srdci dieru. Ako keď necháte vodu voľne tiecť cez vaše prsty. Ani nepostrehnete okamih, keď sa tok spomalí. A potom len zrazu pocítite strašné sucho. A všetko je nenávratne preč. Včera svietilo slnko. Ja som videla padať dážď. Bolo to len pre mňa? Pre moje vyprahnuté ústa túžiace po živote? Po radosti? Po láske? Bol to dar od Teba? Alebo mi len chceš dať nádej, aby si mi ju mohol potom opäť vziať? Ty vieš, ako to bolí... Vieš čo? Nedávaj mi ju. Idem preč. Teda chcem, ale nemôžem, pre ich bolesť. Nesmú pre mňa trpieť. Fajn, je čas vyjsť z izby. Nahoď pekný úsmev, utri si oči od sĺz. Drž mi palce...Potrebujem to, lebo som prekliata. Ja to nezvládnem. Radšej idem spať... Zabudni na moje malicherné starosti. Aj ty sa dobre vyspi. Dobrú noc! Och, prosím... Očisti ma! Ale ešte nie... Tú pieseň, by som už nemala počúvať.