Basnicky.sk

Vonka padá tma a cítiš čierny splín,
vieš že v dnešnej noci, spánok nespatríš.
Za oknami tvojho bytu skáču tmavé rysi,
dúfaš že len tiene, strašia tvoje zmysli.

Pozrieš oknom von a vidíš tmavé prázdno,
chceš tak strašne zazrieť už úsvit a ráno.
Vietor nesie tmavé ostré kvapky dažďa,
pri tom zlostne hučí, prekážky ho dráždia.

Všetko čo má v ceste, skúša zrovnať k zemi,
ak mu niekto bráni, časom sa to zmení.
Dychom vetra, čo vychádza z noci,
celý svet sa poddá, je to v jeho moci.

Na tvoje okná padajú kvapky,
zo strachu na čele, drobučké vrásky.
Bubnujú pesničky sivé a ponurné,
tóny sa vznášajú v pohrebnom nokturne.

Zrazu sa na skle objaví tvár,
možno je sen to, možno len chmár.
Zo strachu zavrieš na chvíľu oči,
a keď ich otvoríš pohľadom bočíš.

Naberieš odvahu, pozrieš sa von,
je tam len prázdno, nie je tam on.
Zo srdca spadne ti tvoj závoj strachu,
cítiš že na chvíľu zas vstávaš s prachu.

Telom sa rozprúdi stojacia krv,
o kúsok lepšie je jak bolo prv.
V tom zrazu na okno dopadne rana,
toto už nie je sen, dočkáš sa rána?

Na skle sa objavia kostnaté prsty,
prečo dnes musel prísť, keď sama tu si?
Pazúrmi po skle, škripot máš v ušiach,
skamenieš na mieste, so srdcom búšiac.

Vonku za zablysne, zahliadneš postavu,
čo s rukou na skle, chystá tu popravu.
Odetá je v čiernom smrteľnom habite,
na hlave kapucňa, telom ma zakryté.

Do okna zaprie sa rukou čo z kostí je,
sklo proti odporu len hlasno zavyje.
Premôžeš hrôzu a utekáš preč,
aj tak mu neujdeš to dávno vieš.

Okno sa poddá a rozletí v tisíce skiel,
koľko už asi vyrobil chladnúcich tiel?
Vykročí ti cez balkón do tvojho domu,
dychom ťa zacíti v závetrí hromu.

Prepláva nad zemou, letí už k tebe,
ty ležíš v posteli zavreté dvere.
Nedýchaš, nevidíš, schovaná v perinách,
že si tu sama, svoj osud preklínaš.

Dvere sa pomaly odchýlia do noci,
tma cez ne preletí, už nieto pomoci.
Uvidíš chladivé svetlo bieleho kovu,
na tele pocítiš dotyky potu.

Nocou sa zablyskne bledastý nôž,
z hrôzy už upadáš do chladných mdlôb.
K tebe sa nakloní, dýchne ti do tváre,
je to pach smrti, vieš že máš na mále.

Povetrím zasvišťí špi_catý kov,
do brucha vnikne ti, nie je to hrou,
Horúca krv strieka ti po rukách,
skrúcaš sa v posteli na mukách.

Údery padajú znova a znova,
smiech ako sipot počuješ zhora.
Zatvoríš očí prestávaš cítiť,
posledná hodina, všetko chceš zrýchliť.

Okolie odrazu zaplaví ticho,
pokoj jak v hrobe je, prišlo to rýchlo.
Pomaly precitáš, nevieš kde ležíš,
svetlo ti na tvár ponúka deň svieži.

Si v svojej posteli, sama a celá,
ráno je okolo noc je už včera.
Trasieš sa od strachu na tele všade,
len sen ťa vydesil, nepríde zase?

Netušíš čo bude, keď zhasnú zore,
nemysli na to už, slnko je hore.
Keď stmavne, zhasne a skryje sa v diaľkach
potom sa uvidí, čo bude sa diať