Basnicky.sk

Je to čo sa stalo len séria nešťastných náhod, alebo skutočné nešťastie? Súťaž: hľadá sa najšťastnejší človek na Slovensku. Existuje taký niekto? Ak áno, ja ním určite nie som. Úder čislo jedna: áno, priznávam, som ôsmačka na základnej škole. Komu to vadí? Každý tvrdí: osmačka nemôže mať problémy, veď je to ešte len dieťa, ona z toho vyrastie. Všetci "dospelí" sa tým oháňajú. Pritom ani netušia, aké trápenie prežíva dospievajúca mládež - čiže ja. Mnohým sa môže zdať, že je to len maličkosť. O to je to horšie. Chystám sa na zápis na strednú školu. V triede sme 4 dievčatá. A všetky štyri sa chystáme na rovnakú školu. Viete aký je to pocit, keď vám spolužiačky naznačia že vás jednoducho na tej škole nechcú ani vidieť? Nie je to nič príjemné. Keď som im to oznámila, neboli z toho veľmi nadšené. Veľmi pekné od nich, vzhľadom na to že ich poznám takmer osem rokov.
Úder číslo dva: Tak toto bola čiastočne aj moja vina. Totálne som pokazila recitačný prednes. Moju trému a neistotu ešte znásobila mamička ktorá sedela so svojím prednášajúcim dieťaťom v predu v publiku a jej tvár takmer vravela:"Je to najhoršie ake som dnes počula. Moja dcéra bude určite lepšia. Toto je odpad." A to sa zobrazilo aj na tabuľke súťažiacich, ktorí sa umiestnili. Moje meno tam samozrejme nebolo.
Úder číslo tri: Neviem ako si to mám vysvetliť, ale minulý víkend som bola preč, jednoducho, nebola som doma. A celé naše zoskupenie mladých dievčat a chlapcov sa akurát vtedy vybralo von. A keď je víkend ktorý som doma, nikto ako zázrakom ani nohu vonku nevystrčí. Najzaujímavejšie je na tom, že asi dva mesiace vonku nikto nebol. A každý vedel že som odišla. Podlá hra osudu alebo zámer? Som už taká zaujatá, že nedokážem odlíšiť fikciu od reality.
A to najlepšie nakoniec: Úder číslo štyri: Asi to, čo trápi takmer všetky dievčatá. Chlapec. Aby som vám priblížila pocit, ako sa teraz cítim - zlomené srdce hodené na podlahu a rozšliapané hrubým opätkom na prach. Ostali z neho kúsky len pre najbližších. Letné lásky poznajú všetci. Lenže bolo to niečo iné... Aj kvôli tomu, že nielenže bývame tri rodinné domy od seba (mohli by sme na seba kričať od balkóna na balkón) ale že sa poznáme úplne odmalička. Mal takmer tri roky keď som sa narodila ja. A jeho babka je krstná môjho otca. Nikdy som si ho nevšímala. Pre mňa bol len chalan, jeden do počtu, sebecký, arogantný a namyslený. A predsa. Čo zmenilo môj postoj? Sen. Áno, počujete dobre. Jeden sen, po ktorom som ho odrazu videla úplne v inom svetle. A ako sa so mnou celé prázdniny nebavil (ako aj predchádzajúce tri roky predtým), ešte v ten deň, keď som sa spotená zobudila na následky mojej fantázie, prehovoril ku mne. Buď to bol môj výplod fantázie... fatamorgána... Ale to by mali asi fatamorgánu všetci prítomní v našej tichej hre. Nápadné podpichovanie, pokukovanie... Jedným slovom povedané - pravdepodobne flirtovanie. Bolo toho tak veľa, že by sa mi tuto aj tak nezmestilo. Jednoducho a v skratke - skončilo to. Tak nádhle a odrazu sa všetko kúzlo vytratilo. Kamarát oslavoval 19. narodeniny. Ja som bola znechutená istou švárnou dievčinou, a tak som si sadla do tichého a tmavého miestečka pod stromom. Keď som sa po úmornom boji s chladom vrátila do teplého bezpečia ohníčka z kartónu, zastihla ma nečakaná otázka: "Čo trucuješ?" áno, od neho. Netuším, a pravdepodobne sa to ani nikdynedozviem, či to všetko odštartovalo práve to. Možno som si to všetko nahovárala, ale prečo som ho už potom takmer dva mesiace nevidela? Vyhýbal sa mi, dokonca aj na slávnom Pokeci so mnou prestal komunikovať, aj keď sa vtedy so mnou mnou (možno aj) rád porozprával. Prestal chodiť von (čo možno bola aj zásluha zimy a prvého jemného sniežika ktorý pokryl cestu). Ale prečo tak náhle? DVa mesiace som s ním už nič neprevravela. A mám aj taký pocit že mu je jedno ako sa cítim. Nie, neľúbila som ho. Chcela som ho. Ale čo cítim teraz, neviem. Tak už viete, prečo tie smutné básne? Prečo sa v nich spomína duša, ktorá smutne pláva na hladine mojich spomienok práve na neho. A topí sa. Takisto sa cítim aj ja. Dala som svoje city na papier, čo sa stáva ale veľmi zriedkavo. Ale nemusím sa aspoň báť, že tento text uvidí. Nielen preto že ho už nezaujímam ale aj preto, že táto stránka by ho nezaujímala. Je ťažký hip-hoper. A je namyslený. Preto som si slepo namýšľala, že sa možno zmení. A zmenil sa? Nie. Bol v mojom vnútri ako tornádo. Trválo chvíľu než sa ním prehnal a potom zanechal spúšť a prázdnotu. Jeden z najhorších úderov. Pre dospelých nepodstatné maličkosti, pre mňa krutá pravda. Čo už...