Basnicky.sk

Bol chladný zimný večer. Melissa sedela na lavičke v parku. Kvapky chladivého dažďa na ňu padali, no ona ich nevnímala. Myslela na to, ako pred dvomi mesiacmi presne na tej istej lavičke sedela s Chrisom. Jej slzy splývali s dažďom, takže si jej plač nikto nevšimol. „Mel! Všade som ťa hľadala, kde si bola?“ spýtala sa jej najlepšia kamarátka Jess a objala ju. „Prečo tu sedíš v daždi? Ty plačeš? No tak Mel poď ideme ku mne,“ povedala Jess a chytila svoju kamarátku za ruku. Melissa však z lavičky nevstala, ostala sedieť. „Nie, je mi tu dobre,“ povedala a konečne sa pozrela na Jessicu. Jessica jej nechcela nič vravieť, sadla si vedľa nej a hľadela do prázdna. „Zabudni naňho.“ Povedala po chvíli. „Nemôžem. Chcem zomrieť, keď tu nie je so mnou. Nič nemá význam. Zamilovala som sa do nesprávneho, bola som naivná a môžem si za to sama,“ „No tak prestaň! Za nič nemôžeš Mel,“ povedala Jess. Mel bola jediný človek, ktorého Jess mala. Otec jej zomrel a nevlastnú mamu neznášala. „Mám ho radšej ako svoj vlastný život,“ „A ja mám teba radšej ako celý svoj život, keby si zomrela, zabila by som sa,“ povedala jej Jessica a to bolo posledné, čo jej chcela povedať. V tú noc obe takmer zamrzli v daždi, v parku. Jessica zomrela ďalšie ráno v nemocnici a Mel to prežila. Nikdy si neodpustí, že jej kamarátka, kvôli nej zomrela. Nikdy sa s tým nenaučí žiť. Každý večer plače a cíti na tvári každú kvapku dažďa z toho večera....