Basnicky.sk

Mala som 16 a on 17. Vždy sme sa prechádzali po meste.Ja som bola šťastná, že som bola pri tebe. CHcel si viac a mal si.
Až raz si ma pozval k vám. Sedeli sme asi hodinu, keď vtom niekto zazvonil. Boli to tvoji priatelia - bohovská partia. Celý večer sme sa fajn bavili. Keď potom odišli a zostali sme sami, povedal si mi, že vaši domov neprídu a že by si bol rád, kedy som zostala. Vzpierala som sa, nechcela som, ale ty si nechcel o tom ani počuť. No keď som videla v tvojich očiach po prvýkrát slzy, bola som presvedčená, že ma ľúbiš. Opäť sme si sadli, hladkal si mi najprv ruky, potom tvár, potom si siahol na blúzku, na prvý, druhý, tretí...gombík a ja, omámená láskou som sa vôbec nevspierala. Po čase si sa zmenil. Všetko ťa rozhnevalo a keď som ti kládla len malý odpor, začal si sa mi vyhrážať,že ma necháš a že dievčat je všade dosť. Vtedy som ťa už ale nechať nemohla, pretože v tom čase som už nebola sama. Bála som sa ti to povedať,lebo si bol vždy nervózny. Takto nám dni plynuli,ja som stále mlčala, a ty si nevedel, prečo som sa k tebe nesprávala tak,ako predtým, no raz som ti to povedať musela. Prišla som za tebou k vám. Ty si na mňa vyvalil oči, ale hneď si ma vtiahol dnu, aby ma nikto nevidel. Postavila som sa k oknu a rozplakala sa. Objal si ma a spýtal sa, prečo plačem. Tichúčko som si sadla a pozorovala a zavolala ťa k sebe. Opäť si ma objal a ja v tvojom náručí som sa odvážila povedať : " Čakám dieťa,naše dieťa. " Prudko si ma odtisol a začal vykrikovať, že to nie je možné, aby to dieťa bolo tvoje, že chcem brániť pravého otca. Súčastne som sa na teba pozerala a neverila som vlastným očiam, že ten, ktorého tak ľúbim, ktorého zbožňujem a pre ktorého som sa trápila, sa dokáže takto zachovať. Mala som pocit,že neľľúbim teba,ale diabla,ktorý sa ma zmocnil a bez ktorého nemožem žiť.
Odišla som a potom ťa stretávala na ulici. Nechcela som ťa vidieť,ani počuť, hoci si pre mňa znamenal veľa. Ľudia na mňa ukazovali prstom, ale mne to nevadilo. Iba ty si sa stále tváril nervózne, keď ti to niekto pripomenul.
Jeného dňa sa rozšírilo,že mám chlapca - syna. Každý si vydýchol,lebo môj stav bol vážny a pôrod v 17 pre dievča predsa len niečo je. Pre mňa začal nový život. No, moje starosti netrvali dlho,lebo ma trápilo moje zdravie. Práve teraz,keď mám pre koho žiť, sa ešte zhoršilo. Aj môj syn ochorel. Keď mal 5 mesiacov musel ísť do nemocnice. Po dvojmesačnom lieční ho pustili domov,aby tu strávil posledné dni svojho života. Bolo to kruté hľadieť na dieťa, ktoré už zomiera a ktorému už nik nepomože. Svoje strašne tmavé očičká na mňa upieral tak milo, že som tomu nemohla a nechcela veriť, že môj ssyn už očká viacej neotvorí. Celé štyri dni som nespala, aby som sa mohla na dieťatko dívať. Až na piaty deň synko naposledy zaplakal a hneď na to zatvoril očká. Teba sa to vôbec netýkalo a ja? Odvtedy to bolo so mnou zlé.Každý deň pre mňa znamenal kúsok z môjho zdravia a života. A ty?
Tebe sa pohlo srdce,keď vidíš,čo ju čaká? Prichádzaš k nej,nežne ju hladíš po ruke, po tvári, na blúzku už nesiahaš. Prosíš ju o odpustenie - ale čo to,ty plačeš? Áno,plačeš! Ona ti odpúšťa,čo iné jej zostáva. Rozprávaš jej o tom,ako vám bude krásne,že budete mať ešte jedného chlapčeka, že ju budeš ľúbiť po celý život stále rovnako, len nech bude tvoja. Skláňaš sa k nej a šepkáš jej do ucha: " Mám ťa rád,ľúbim ťa! " ale ona tie slová už nepočuje.Zomrela šťastná,s úsmevom na tvári. Zomrela v náručí toho,ktorého tak ľúbila, pre ktorého tak trpela.
Ty teraz chodíš k hrobu svojho syna a jeho matky. Neodvážiš sa povedať ani slovo...Stojíš tam mlčky.začalo pršať,ale ty stojíš,tvoja meravá tvár hľadí na zvädnuté kvety. V jednom z nich vidíš tvár svojej milej, ktorá ti vyčíta,ako si jej ublížil.Odvraciaš hlavu a odchádzaš.Na druhý deň si tam znova, aj na tretí, štvrtý...
Máš ženu a deti, ale chodíš tam stále. Deťom rozprávaš o krásnej dievčine a jej láske k chlapcovi.Oni počúvajú a čakajú koniec krásnej rozprávky.
Povieš im niekedy,že túto rozpráku si prežil???