Basnicky.sk

Kráčam sama po tichej ulici, vtedy, keď už všetci spia. Iba mne akási búrka v duši nedé spať, trpi ma ubolené srdce a spomienky. Pozerám sa na žiarivé hviezdy a tie ma pohládzajú svojimi neviditeľnými rukami, a iba to zmenšuje môj bôl.
Toto mŕtve ticho prerušujú akési hlasy.Áno už ich zreteľne počujem, ba dokonca vidím dve osoby. Stoja na chodníku ruka v ruke a dievča zasnenými očami pozoruje chlapca, ktorý jej šepce návaly nežných slov.
Pri pohľade na nich mi srdce prenikol trpký bôl, horký ako blev. Prečo i ja nemôžem s tebou takto stáť, opierať sa o chladný múr našej brány a počúvať tvoj vzrušený šepot?! Odišiel si a ja som zostala sama! Vlastne si mi ani nepovedal, že odchádzaš. Prišla k nám iba tvoja mama. Bola odetá do čierneho zamatu, oči mala vyplakané a jej tvár prezrádzala krutý bôl a žiaľ. Na jej tvár nikdy nezabudnem! A potom mi povedala: " On zomrel, už nedýcha, buď silná! " Zakrútila sa mi hlava.Najprv som sa iba nemo pozerala a potom som skryvila ústa do úsmevu a vyprskla som strašným smiechom. Vtom vykríkla moja matka,a vtedy sa môj smiech zmenil na kŕčovitý plač.
Oplakávala som túžbu po tebe, oplakávala som svoju mladú a vernú lásku a tvoje mladé telo, ktoré teraz už dávno hnije v zemi. Dlho, velľmi dlho som ležala na posteli a nič som nevnímala. Iba kde tu som sa striasla pod dotykom rúk mojej matky, ktorá ma pohládzala po rozpálenom čele. Teraz je to už inak.Noc čo noc chodievam na tvoj hrob. Som znova tvoja, ako sme si už dávno prisahali, že si budeme verní aj po smrti. Cestou z cintorína sa rozprávam s hviezdami. Ony sú jedinou útechou v mojom živote. S nimi sa rozprávam o tebe a prostredníctvom ich žiariacich tvárí vidím teba a ty mi rozprávaš: "Neboj sa, za chvíľu sa skončí tvoje utrpenie! Budeš znovu pri mne, budeme spolu šťastní! "
Ja sa vraciam domov šťastná.Myslia si: " Aha, už zabudla..." , ale ráno ma už iba nájdu ležať s uvädnutou ružou z tvojho hrobu na prsiach, ale ja už budem vtedy ďaleko, veľmi ďaleko pri tebe,láska moja a spolu budeme snívať svoj večný sen!