Basnicky.sk

nádej, to čo zomiera posledne. Niekedy preklínam a pohŕdam ňou, vie byť falošná čo si často nevšímame a klamstvo si s ňou ruku podáva, tak prečo jej veriť? Vstať ráno a dúfať že sa zmení niečo na čo nemáme vplyv?
Často s nádejou kľačíme a modlime sa. Prečo? Aby nám predĺžila trápenie? Ďakujem, neprosím si také čosi. Aj tak sa k nám s každej strany derie,
život je jej plný a načo? Zakazuje zabúdať a hľadať niečo nové, vracia nás k počiatku nášho trápenia aby sme sa nedokázali odpútať od minulosti a mi sa ďalej váľame v bahne spomienok. Máme ho plné uši, preto nepočujeme volanie iných čo nám chcú pomôcť, darmo si ho vytierame z očí, je tam stále a nevidíme nove cesty kadiaľ vypadnúť s toho sajrajtu, neustále sa min kŕmime a mame ho plne ústa, tak sa nečudujme že nikto nerozumie našim túžbam. A keď už náhodou nájdeme cestu kadiaľ ísť, dostaneme sa na breh aby sme sa zbavili toho ťažkého bahna, príde nadej a postrčí nás späť. Ako ju mame v sebe nosiť keď sama sa na nás zabáva, ma radosť z pohľadu na nás keď sa bezmocne váľame ako prasce.
už ma s toľkej nadeje prepadá beznádej. pri nej vidieť aspoň koniec aj keď nechcený ale potrebný pre nové začiatky.