Basnicky.sk

Od počiatku sveta,
človeka mámi len jedna otázka svätá-
či isto smrti nemusí sa báť,
či isto aj potom dáku hru bude môcť hrať.

Asi má on dlhý život, vyrovnaný,
keď ho trápi, či po smrti prejde nebeskými bránami;
Keď mu nevadí lenivosťou napáchnutý vzduch,
keď mu nevadí jeho vlastného svedomia puch.

Kus práce to isto stojí,
v pohodlí a v pokoji
sňať zo seba svedomia okovy
a oberať iných o ich vlastné domovy.

Však človek, istý si vždy- jak inak- sám sebou,
uráža pamiatku svojich vlastných dedov.
So zámerom byť ten gigantický,
akurát tak chytí znova filcky.

Avšak v úzkych strach ho bije,
bo duša čo opäť a znovu v ňom len hnije,
už od bolesti hlasno vyje
a seba od zloby myje.

Odkiaľ sa vzala toľká zloba,
prečo sa tej zlobe človek poddal?
prečo samého seba o seba obral
a svojej dušičke potešenie zobral?

A dôvod sa ovšem na začiatku hľadá,
vtedy keď človek ešte len skúmal a hľadal.
Vtedy sa mu stal osudný krok prvý,
keď potkol sa o rodičovské válovy.

Keď prvý krát uzrel svetlo sveta
a slziace oči zakrývali viečka mieriac do svojho geta,
keď prvý krát posadil sa
a potom náhle a na zem zvalil sa.

Keď prvý krát pusu dal
a nevedel, že nepriateľ sa na priateľa hral,
keď raz zabudol povedať prepáč
a po hlave udrel ho veľký smeták.

Keď zabudol nakŕmiť šteňa a umrelo
a srdce mu potom už od smútku vyvrelo,
jak sa zabudol rozlúčiť s umierajúcou mamou,
lebo práve hral sa so svojou danou.

keď za svoje nevedomé chyby ostro zaplatil,
stalo sa to vtedy, keď osud mu za dobré len zlé vratil.
Kliatba prevelika
zabodla sa do tela ako dýka.

Každým krokom opäť strach,
že na zemi bude hrach.
Ale on narodil sa,
aby žil.
Hoc mu pád úder nastolil.

Tak on ďalej potmä mátal
a svoju cestu opäť hľadal.
Mohli ho byť, trýzniť, mučiť,
on vedel sa z chýb svojich ponaučiť.

Tak, že ďalej bojoval,
aby opäť on bol kráľ.
Ja tak žijem a čo vy?
Nechcete? Čo? Bolo by načase vyčistiť tie svoje válovy.