Basnicky.sk

Len ticho...
Pokojný večer...
vo vzduchu cítiť blízkosť noci,
čierna pomaly belasú vstrebáva,
slnko už tvár svoju odvrátilo,
keď mesiac triumfálne
chopí sa moci
a na mesto padá únava...

Dvíhaš oči k nebu,
túžiš sa dotknúť ho,
byť súčasťou vesmíru,
veľkého, úžasného
chceš otvoriť tú bránu,
čo len na chvíľočku slabú,
byť svedkom toho
kde hviezdy miznú k ránu...

Hviezdy...
strážcovia osudov,
tak vzdialené ľudským starostiam,
Sú pýchou kráľovnej „Noci“
a družkami vládcu tmy,
kým opäť sa rozbrieždi
a slnečné lúče vlády sa zhostia,
a s novým ránom
svetlo ujme sa moci

Jedna však...
Vidíš tú hviezdu?
Čo neodišla s ostatnými...?
Stále nevieš, kam ráno idú...
Len tak zmiznú s úsvitom...
Či môžu zrazu nebyť?
Len tá jediná,
zostáva,
svietiť na tvojom vnútornom nebi,
hoc v strachu
zo spálenia lúčmi slnečnými,
navždy
je tvojím znamením, tvojím osudom...