Basnicky.sk

Stál opretý o dvere, ani sa nevyzul. Pozeral na mňa tým svojím štipľavým pohľadom.
Bože, ako ten pohľad neznášam. A on to vie. Zamrmlal niečo také ako „ chcela si niečo?“
A ja, doteraz plná optimizmu, nádeje že mi môže pomôcť, som trpko odpovedala:
„Chcela, ale to už nie je podstatné.“
Jediná veta, ktorú vypustil z huby, mi pokazila celý deň.
„ Tak načo si ma teda volala?“ zavrčal, a ja som videla len tú jeho hnusnú mimiku v jeho tvári, v momente som oľutovala, že som ho chcela o niečo požiadať.
„Radšej choď“ hovorím a ticho premýšľam nad tým, že by som ho najradšej zabila.
Už neodpovedal.
Len sa otočil a keď vychádzal z bytu, cítila som, ako mi steká slza po tvári. Nebola ani prvá, ani posledná.
„Budem sa sťahovať“ vyšlo zo mňa, aj keď som to nechcela. Zastavil na schodoch, a chvíľu bolo ticho. Bolo to nekonečné ticho, ktoré milujem, ale pri ňom ho nenávidím.
„Kam?“ nesmelo sa opýtal a odrazu som v jeho hlase cítila smútok.
„Ešte neviem, ale do mesiaca musím odtiaľto vypadnúť“, hovorím kľudným hlasom. Viem, že mi pomôže, záleží mu na mne.
„Prídem večer, budeš doma?“ nevidela som ho, stál o poschodie nižšie, ale prehovoril tak nežne a milo, cítila som jeho slová akoby sa dotýkali môjho tela.
„Budem, príď o deviatej“.

Prišiel. Tentoraz sa vyzul. Sadol do kresla, zapálil si cigaretu a pozeral na mňa. Dlho, bez slova.
„Urobíš mi kávu?“ opýtal sa po chvíli, aj keď vedel že nakoniec si ju urobí sám, má na to presnú mierku. Usmiala som sa. Vstala som a keď som prechádzala popri ňom, chytil ma za bok, pritisol k sebe a šepká : „Vieš, že ťa mám rád“.
A ja som tam len tak stála, nebránila som sa, nechcela som, milujem keď mi to hovorí.
„Nechcem aby si sa sťahovala niekam, kde to nepoznáš. Prečo nejdeš ku mne, vieš že by som veľmi chcel.“
Viem, ale takto mi je lepšie, pomyslím si. Vie že prehovárať ma je zbytočné, len by sme sa pohádali. Dlhú chvíľku sme nepovedali ani slovo. Teraz som to ticho opäť milovala. Bol pri mne a tieto chvíle sú pre mňa najvzácnejšie.
„Volala mi Eva“. Prehlušil mi tým menom bubienky. „Eva?“ pýtam sa tíško ako myšička, ako keby som ani nechcela aby to počul, ale som veľmi zvedavá. „Hej, zase niečo chce, už aby mala všetky veci preč.“
Neviem prečo to povedal, už som sa ho na nič nespýtala, možno ma chcel provokovať aby som sa predsa len rozhodla nasťahovať k nemu.
Ten večer bol ešte dlhý, aj keď sme sa už o ničom nebavili.
Ráno odišiel a v mojom byte zostala len vôňa jeho tela.
Viem že sa ešte vráti a že mi pomôže. Má ma rád. Záleží mu na mne...