Basnicky.sk

Pod oltarom zmeravena ludska tvar,
nemoze uz ani hlavu hlbsie sklonit.
V srdci ju stipe palivy mraz,
a zije na svetle v studenej toni.

Prsty sa zufalo rypu do zeme
a usta by rady zo srdca kricali.
Povedzte tejto zufalej starene,
nech uz nespieva piesen o oltari.

Ruzenec kol krku hodeny ma,
vsak neciti jeho silu, okovy.
Na svoje veci musi uboha sama,
len striehne, ky by ju chcel pokorit.

Vokol par modlitieb do neba vchadza,
viera prevelika zavse ludi spaja.
A na rukach cierna zatuchla sadza,
so sadzou putuju do inych raja.

Sak pred branou velmi dlhy rad stoji,
a vdol velmi nechce sa ist,
cakat kym sa brana otvori
a ci sa s bohom nadobro nerozist?

Z ruk cierny ruzenec nadol padol.
A vlastne ruky silno uchopili klucku.
Tuto otazku si clovek predsa len vecne kladol
a teraz na nu urobil skusku.

Jeho vola branu otvorila,
chtiac vidiet inej krasy sveta,
vsak potom i naspat zatvorila,
vracajuc sa do svojho geta.

Smutne a trochu stastne zatvara sa brana,
kto zaklope nebude vpusteny,
ved ta brana uz ma svojho pana.
Pan, osudom muceny.

Pred jeho domom listie hlasnu puka
a razom mocnie sila pana,
tam stoji, clovek velky od buka do buka,
tiez nema nez seba ineho pana.

Mocne na dvere pohladom zabucha,
tak mocne jak prestrasna ozvena,
a z geta sa niekto na neho pokuka,
davajuc mu pristup do svojho vena.

Sak nevyhodou tohto nejestvujuca brana,
opora velka na citoch kolise,
dusa nevnima, ci by boa radsej sama,
a yvznania lasky bez hradby su obycajne klise.

Potreba vraviet pomaly upada,
na pustej rovine tazko dvom ludom.
dusa si samotu radsej hned pohlada,
nez zit jak ludia, no ie s kludom.

Kazdy den novy kamen do hradby pribuda,
sil duse napevno ubuda,
co je to toto laska za buda,
kde na seba jedne z nas stale len zabuda.

Nac brana pred ludmi,
nac otvoreny raj,
clovek sa i tak riadi vlastnymi pudmi,
a aj vravim, seba sa nikdaj nepovzdam.

Jedna dusa, jedno telo,
vysoka je hradza,
len do toho, smelo a vrelo,
skus rozhodit, jednota prichadza.

Neotvaram branu,
za nu sa on aj tak dostane,
ty, clovek, ty mas sancu marnu,
som ja s nim, co aj ostane.