Basnicky.sk

Malé dieťa v kúte stojí, nič nevraví snáď ani nedýcha.
Zrazu pozrie von oknom, bohaté deti hrajú sa, aká pýcha.
Dieťa otočí sa, vezme do malých rúk hračku otrhanú,
a k nej sa pritúli. Pritúli sa, a slza skotúľa sa jej po líci.
Potichu zavzlyká a pozrie k posteli na ktorej sa krčia malé telá detí.
Každé z nich niečím trpí. Choré je, rodičov nemá...

Zrazu dieťa pristúpi k nim, hračku z rúk jej vytrhnú.
Nemo na nich pozrie dieťa, a akási žena vstúpi do miestnosti.
Hodí deťom kúsok chleba, nech jedia, nech sa ba aj zadrhnú.
Nič nevravia tieto deti iba bijú sa o kúsok miesta na posteli a o kúsok chleba..
Len to chúďa, dieťa malé stojí pri nich stále a len mlčí a mlčí.

Každý už vie čo ju trápi, mama na ňu zanevrela, nikto o ňu nestojí.
Zrazu niekto zaklopal, no nikto sa neozval. Dvere rozleteli sa na všetky strany,
A kto v nich stál? Posúďte sami. Žena biela ako stena, vysoká a veľmi biedna,
Pozrie na to malé dieťa ktoré od radosti rozbehne sa, oproti žene.
Rado by kričalo, mama je tu! No nemôže. Hovoriť nevie. Bledá žena vezme dieťa
Do náručia teplého, a odíde z dieťaťom domov, do domova biedneho.