Basnicky.sk

Ešte nepretieklo more času,
vždy ostáva aspoň pár chvíľ,
tak nechajte ma bránou prejsť,
tam, kde čakajú ma húfy víl.

Bol som hriešnik, obeť i milenec
všetkých vôd napiť som sa túžil,
lež aj po smrti ostanem v srdci epikurejec
a ani po smrti nik nevezme mi to
kvôli čomu som ja bohém svoje srdce súžil.

A nevezmú mi ani dušu
ani spomienky z mojich nočných perín,
ktorým daroval som všetky city
obetoval lásku, v ktorú verím.

Už otvorte mi brány,
nech vkročím do nepoznaných krajov,
kde prenádherne spievajú i vrany
čo opradené sú niťami tajov.

Aj z rúk vypustil som jej telo
vtedy, keď horelo mi vrúcne v dlaniach
a vzdal sa krásy, lásky, žitia
len abych´ i naposledy zachoval sa smelo.

Smrť dávno zľúbala mi pery,
bozkom sveta, v ktorom žijem
preto deň za dňom dúšky vína pijem,
bo milovali i klamali ma ženy.

Im zasvätil som svoje bytie,
im patrí moja krv i sily,
kvôli nim atrament mi zovrel v pere,
kvôli nim praskajú mi moje žili.

Opustiť toľkú krásu,
zanechať bez povšimnutia
iskru ich zázračných očí. . .
ach, zbabelosť mi z pera sála.
Musím ostať chlap!
Bo svet bezo mňa naďalej sa točí,
aby z mojich veršov nestal sa len zdrap.

Kľučku pomaly stláčam,
škrípanie dvier ozývať by sa malo.
Za sebou zanechávam iba štipku svojho pozemského žitia
a k novým horizontom volám Haló! Haló!