Basnicky.sk

Píšem vyznanie slzou smútku.
Plačem. A mám dôvod vari?
Mám. V láske sa mi totiž nedarí.

Ja ťa ľúbim, no neviem, ako ti to povedať.
Snáď tisíckrát som ti to chcela na vedomie dať!
No stále mlčím. Ja neviem – ako začnem?
Keď vysmeješ ma - čo si potom počnem?
Či rovnako ty odpovieš mi, neviem. Netuším...
Už stojím pred tebou a začínam.
Vtom sa ozve: „Neruším?“
Vedľa stojí dievča.
Ach áno, poznám ju, už si spomínam!
Poznám ju odo dňa, keď som vás videla – spolu...
Hlas mi stíchol, klesol úplne dolu.
Ty sa spýtaš, čo chcem.
No teraz ti to už nepoviem...
Máš predsa ju, ja som tu už navyše...
Medzi nami tromi to akosi kolíše.
Hľadíme na seba;
ja na teba,
ty na mňa,
ona na nás...
Usmeješ sa.
Žeby si predsa len počul môj vnútorný hlas?
Nie! Otočíš sa a odídeš!
Odídeš s ňou! A to už ani neprídeš?

Stojím tam, slzy a mi rinú po tvári.
Má sa to skončiť takto vari?!
Asi áno. A možno je to tak správne.
Kto nikdy nemiloval, len rukou mávne.

Už bolo to nejakých pár dní, čo hovorila som si „zabudni!“
No potom som ťa stretla...
Keď si sa mlčky predo mňa postavil,
čas sa akoby na okamih zastavil.
Bez slov hľadel si mi do očí...
Stála som tam,
dúfajúc, že už povieš mi: „Rád ťa mám...“
Vyslovil si ale slová ľútosti.
Vraj „prepáč“... a podobné hlúposti.

Stála som tam ako z vosku.
Veď ja naozaj strácam životnú lásku!
Ty snáď naozaj ju miluješ?!
Už to nikdy žiadnej inej nepovieš.
Ani mne.

Nezostáva mi iné teda,
len popriať vám veľa krásnych dní,
ty už pochopil si, že milovať je zložitá veda,
ktorá sa len tak naučiť nedá,
už nadobro hovorím si: „ZABUDNI!“