Basnicky.sk

PS  Zobraziť/skryť lištu autora

BIELE ORCHIDEY

Ach, aká nádhera! Všade biele orchidey. Dnes bude isto krásny deň, presne tak ako sa na 5. júla patrí. Tá omamná vôňa kvetov ma úplne zaplavila.
Áno,vždy som zbožňovala orchidey. Už od vtedy, ako nimi matka každú nedeľu ozdobila náš kuchynský stôl a ich nádherná vôňa sa šírila po celom dome.Vždy mi budú pripomínať domov a šťastné roky detstva.Veď vtedy mi nič nechýbalo. Rodičia mi dali všetko čo mohli,možno aj preto že som bola ich jediné, dlho očakávané dieťa. Hoci sme nikdy nepatrili k miestnej smotánke,ľudia si mojich rodičov veľmi vážili a to bolo vtedy viac než vila a štyri autá.
Pamätám sa, keď mi ich priniesol,teraz už môj manžel, na prvú schôdzku. Čakala som na neho celá rozrušená od netrpezlivosti i napätia.
Už vtedy som cítila, že je to človek,
ktorého mám nadovšetko rada,a s ktorým chcem byť až do smrti.No vzali sme sa až o dva roky neskôr. Neľutujem, že som na ten deň musela tak dlho čakať. Mali sme krásny svadobný obrad a ja som sa cítila neskutočne šťastná, ako som tam tak
stála pred oltárom s bielymi kvetmi vo vlasoch.
Hm, myslím, že sa trochu schladilo. Je to zvláštne, veď slnko svieti ako na pravé poludnie. Mala som si vziať ten úžasný sveter, čo som si kúpila napriek námietkam môjho muža. Vraj načo mi bude, veď čierna mi vôbec nepristane! Je pravda, že som ho na sebe mala len jediný raz. No teraz by sa mi tak hodil...ale keď všetci sa veľmi ponáhľali...a navyše majú taký žalostný smútok v očiach...nechcela som zdržiavať.
Otec mi vždy vytýkal že som bola strašne zamotaná. Aj môj muž ho v tom v duchu podporoval. Priznávam, stávalo sa mi sem–tam, že som prišla neskoro na schôdzku. Napríklad aj tento piatok, mala som veľmi naponáhlo. Nešlo totiž o hocijaké stretnutie. Bola som pozvaná na príjmací pohovor, presne o deviatej. Bála som sa že to nestihnem. Na tej práci mi totiž mimoriadne záležalo. Od svadby som nepracovala, všetok čas mi zabrali skúšky na vysokú školu. A teraz keď som v novinách zbadala ponuku pracovať ako novinárka, nezaváhala som ani sekundu.
Pracovať v tejto oblasti bolo odjakživa mojím snom. Faktom je, že ani nástupný plat nebol najhorší.
Do kelu, zahrešila som vduchu, keby nie tejto starej škodovky už som tam mohla byť. Nedá sa nič robiť,len trošku prekročím rýchlosť, iba kúsok...
Dnes vyzerám veľmi dobre, nové šaty i topánky. Aj účes sa mi celkom pozdáva. Len škoda, že som taká biela, skoro až priesvitná. Bude to asi tým chladom. Náhle sa ma zmocnil zvláštny pocit. Sú tu všetci moji blízki, len stoja a pozerajú na mňa. Že už je čas? Čas na čo? Prečo odchádzajú... Prosím nechoďte...nechcem tu ostať sama...
Áno, už si spomínam, na ten pohovor som nakoniec neprišla. Myslím, že miesto novinárky už dali niekomu inému...
Dátum vloženia 5. 9. 2006 14:06
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 2073
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
Neboli pridané, žiadne komenátre