Basnicky.sk

Odo mňa krátka báseň prichádza,
budem písať o starkej, čo nás vždy rozháda.
Je to moja starká a Tvoja mama,
momentálne žijúca sama.

Každá starká by mala byť milá,
no tá moja ma už mnohokrát zranila.
Zranila mňa, zranila maminu..............,
ale ona stále nepociťuje vinu.

Chybu vidí vždy iba v nás,
má prianie a to zabudnúť na nás.
Nechápem ju, no chýba mi,
keď myslím na ňu som v žiali.

Slzy sa dajú ťažko udržať,
veľmi by som chcela jej ruku v ruke držať.
Vôbec to nie je jednoduché,
už aby to bolo všetko zabudnuté.

Ako ona tak aj ja,
prianie som si želala.
Chcela by som iba niečo,
mať starkú, čo stojí za niečo.

Starkú, čo ma bude ľúbiť
a po zabudnutí nebude tak túžiť.
Tá moja nedokáže srdcom prežiť,
keď sme ako rodina a chceme spolu život žiť.

Ako každé dieťa chce na prázdniny k starkej ísť,
tak to bolo aj so mnou, no nikdy som tam nemohla prísť.
Myslím, že sa ani niet čomu čudovať,
bolo jej zaťažko z dôchodcovského života si trochu so mnou užívať.

Máme obrovskú smolu,
nemôžme byť všetci spolu.
Starká, tá nás vždy rozdelí,
jej oči by to vidieť nesmeli.

Každému hovorí, akí podľa nej sme,
že za žiadnu cenu jej pomôcť nechceme.
To ale pravda vôbec nie je,
myslí si, že nás už nepotrebuje.

Mýli sa, tá pomoc by sa jej isto zišla,
veď je už postaršia a tiež by rada k nám prišla.
Je jedna z nich, čo si to nevie priznať,
aj napriek tomu nám nechce svoju lásku vyznať.

Som len človek, no keby mám takú moc,
určite by som si zavolala niekoho na pomoc.
Avšak takého človeka asi nikdy nenájdeme,
čo by jej povedal, že ju pri sebe mať chceme.

Toto moje prianie sa asi nikdy nestane,
tie naše hádky, krízy, rodinné vzťahy, to nikdy neprestane.
Ja som ešte mladá a len ja to nemôžem zmeniť,
teraz je rad na starkej, všetko si musí uvedomiť.