Basnicky.sk

Niekedy človek padne skôr ako rozprestrie krídla.
Chce letieť,dotknúť sa slnka a hviezd,
no víchor a búrka mu bránia,trhajú mu jemné krídla
a on ako motýľ padá a umiera.
Do duše mu bodnú ostrú dýku,
držia ho v tme a samote.
Snaží sa vstať,no stále ho podkopnú.
Chce hovoriť,ale ústa má zapchaté.
Túži otvoriť oči,vidieť zas nebo,
ale nemôže,lebo mu vzali zrak.
Chcel by sa nadýchnuť,otvoriť oči a vidieť ten jas,
počuť zas vtáčí spev,bežať voľný bosý po tráve.
Natiahnuť krídla,vzlietnuť tam hore ku hviezdam,
letieť ďaleko preč a byť voľný ako vták.
Mať priateľov,no byť sám,mať lásku,no cítiť prázdnotu.
Chcieť milovať,no nevedieť ako,túžit po živote,ale byť mŕtvy.
Byť pevnejší ako skala,no cítiť všetko ako najjemnejší kvet.
Umrieť pri dotyku prvého slnečného lúča s dušou plnou jasu a nádeje.
Mať zase raz vieru a nádej v lepší čas.
Začínať niečo odznova,no plný pokoja a mieru v duši.
S vedomím,že život ešte len teraz začína.
Smrť je len začiatok.