Basnicky.sk

Ostrov. Opustený a celkom sám.
Len na brehu je zopár pálm.
Je tmavý, nesvieti naň slnko.
Nepočuť žiaden žblnkot.

Ostrov. A na ňom človek.
Je sám. Je dôvodom jeho vysoký vek?
Nie. Je iba opustený.
Ako štyri biele steny,
bez obrazov.

Potrebuje priateľa. Hoci i zviera.
Je to samota, čo jeho dušu zviera?
Nie. Je to bolesť v srdci jeho.
Vydal sa na kraj ostrova, k brehom,
posiatym pieskom.

Je to dievča. Po líci jej steká slza.
Je sama samučičká, ako breza,
v chotári.
Je to zabitá láska, čo jej srdce kvári?

Pomaly prešla po okraji.
Čo sa stalo? Veď z ním sa mala ako v raji.
Ľúbila ho, ako najviac vedela,
on o to však vedel a...
opustil ju.

Nechal ju utápať sa nešťastí,
kedy sa jej už konečne pošťastí?
On ju neľúbil. Stálo to vôbec za to?
Bol ten človek naozaj zlato,
ako si myslela?

To už nikto netuší.
A ani sa už nedozvie.
To dievča ma bôľ na duši,
a jediné čo teraz smie,
alebo čo chce urobiť,
je utopiť sa.

Muselo to mať taký koniec?
To dievča to som bola ja.
A ten príbeh, to sme my obaja.

Zabudnúť sa už nedá.
Ten ostrov to je bieda a...
tie palmy sú chvíľkové stavy radosti.
Trebalo na poučenie toľko bolesti?