Basnicky.sk

Stojím na vrchole hory,
okolo mňa doliny minulosti.
Možno chcem skočiť osudu navzdory
a možno práve osud káže mi,
že tu pochovať mám svoje kosti.

Prečo to robím?
Lebo už ma tu nič nedrží.
Ale prečo?
Lebo umrel on, môj najdrahší.

Pamätám si,
ako sa jeho hladné pery dotýkali mojich,
ako mi potichu šepkal opojné vyznania lásky,
ako jeho ruky našli moje a spútali ich,
ako do vzduchu písal môjho mena hlásky.

Ako skúmal každý kúsok môjho tela,
ako nežne moju sladkú vôňu vpíjal,
ako kvapky slasti stekali mu z horúceho čela,
ako sa sťa brečtan kolo mňa ovíjal.

Chcem znovu prežiť také krásne chvíle,
znovu cítiť teplo jeho náruče.
No je vzdialený odo mňa na nekonečné míle,
len keď skočím pretrhnú sa kruté obruče.

A tak pozerám smrti do tváre
a bojím sa vlastnej pominuteľnosti.
Spomínam, ako jeho prsty hravé
hladili ma, keď našiel cestu do večnosti.

Skáčem,
idem za ním.
Plačem,
viem, že ho raním.

No som sebecká a bolesť neznesiem,
radšej na druhý svet dušu si prenesiem.

Vidím biele svetlo, padám dolu.
Odteraz už budeme navždy spolu.