Basnicky.sk

V ten večer sme sedeli spolu na lavičke. Ja a on. Chlapec, ktorého som vlastne ani nepoznala. Dotýkal sa ma jeho veľkými rukami, cítila som jeho dych a moje ústa pociťovali jeho horúce, dlhé bozky. Lenže ja som bola stále napätá. Doposiaľ som nepoznala taký pocit. Nevedela som , aké to je, keď je niekto tak blízko pri mne.
Posadil ma na kolená a začal ma bozkávať na nose. Prechádzal mi rukami po mojom napätom, stuhnutom tele a stále opakoval slová : „Neboj sa, uvoľni sa“... kým zvedavo spoznával dotykmi moje telo, bozkávala som ho na krk a perami sa mu hrala s jeho uchom. Cítila som sa tak krásne, tak bezpečne, ale nevedela som sa úplne uvoľniť.
Prechádzali okolo nás ľudia, ale nám to nevadilo. Všímali sme si len jeden druhého. Po nekonečne dlhých bozkoch mi vyzliekol tričko, položil ma na trávu a bozkával mi bruško. Vyzliekol mi podprsenku a jazykom mi prechádzal po prsiach... V tej chvíli som bola iba jeho a bola som odhodlaná nechať ho, nech si s mojím telom robí čo chce. Vedela som, že mi neublíži, že bude opatrný a jemný, nakoľko vedel, že s niečím takýmto som ešte nemala skúsenosť.
No jeho hru prerušilo zvonenie môjho telefónu. Bola to moja mama, ktorá už vyše hodiny čakala, kedy sa jej neplnoletá dcéra ráči vrátiť domov.
Držala som v ruke zvoniaci telefón a nevedela čo ďalej. No keď som videla jeho pohľad, pohľad dieťaťa , ktoré túži po svojej vysnívanej hračke, mamkin hovor som zrušila a mobil odhodila ďaleko do trávy. Usmial sa na mňa a pokračoval vo svojej hre.
Rukou mi vošiel pod sukňu a pokúšal sa mi stiahnuť nohavičky. Stále opakoval aká som chutnučká, peknučká a že sa nemám čoho báť. No ja som už ten krásny pocit, ktorý bol predtým necítila. Stále som videla v tráve blikajúci mobil a na ňom napísane „mama“...
No on to ignoroval. Vášnivo ma bozkával na ústa a hladil ma po stehnách.
Keď si vyzliekol nohavice, nevydržala som to a povedala dosť. Toto predsa spraviť nemôžem. Aspoň nie teraz a určite nie s ním. Odtrhla som sa od neho a rýchlo si obliekla tričko. „Nemôžem“.. opakovala som stále dokola. Zo začiatku sa tváril akoby nič nepočul a stále som cítila na ústach jeho bozky.
„Už stačilo! Počuješ?“ , znova som sa od neho odtrhla.
„Ale no, ešte chvíľku“, hovoril naliehavo.
„Nie, ja nemôžem... pochop ma, bolo to krásne, ale... nemôžem ďalej“, zobrala som blikajúci mobil z trávi a utekala domov...
Doma som mamke vyrozprávala vymyslenú rozprávku, prečo som prišla tak neskoro. Nemohla som jej povedať čo sa naozaj stalo. Už aj tak jej dôvera ku mne bola dosť nízka.
V tú noc, keď som už ležala doma vo svojej posteli, nemyslela som na nič iné ako na ten večer. Áno... bolo to krásne, bolo to pre mňa niečo nové, niečo vzrušujúce na čo len tak nezabudnem, ale na druhej strane, to bolo niečo, čo keby neprerušil môj neúnavne zvoniaci telefón, by som mohla ľutovať do konca života.
Pretože prísť o panenstvo s niekým, koho vlastne vôbec nepoznám a navyše niekde na tráve v parku, po tom som teda nikdy netúžila.
Dodnes v myšlienkach ďakujem mamke, že to aj keď nenáročky prekazila. Že ma vytrhla z jeho rúk. Z rúk dieťaťa, ktoré by ma iba využilo na jeho hru a potom by si našlo nejakú novú zábavku a mňa, sťa starú využitú hračku, by odhodilo niekde do kúta.
Veď, keby som už mala niekedy prísť o svoje panenstvo, nech to nieje takýmto spôsobom. Nech je to chvíľa na ktorú nikdy nezabudnem a nikdy si ju nebudem vyčítať. Nech sa to stane s osobou, ktorú ľúbim a nie s niekým koho vlastne vôbec nepoznám. Lebo táto chvíľa bude len raz... A ja dúfam, že to nebude len hra dieťaťa s jeho hračkou, ale ozajstná hra lásky.