Basnicky.sk

Mas kytice kvetov,
kazdy ju ma,
hrstka ruzovych lupenov,
pod nou ticho stona.

Mas v ruke ruzu,
este ej len pucik,
velkost tvojej bolesti vyjadruje tuzbu,
jak tu ruzu zocit.

A pomaly dnom co dnom
ruza rozkvita,
z jej trnov nelutostnych citis velky bol,
uz je jej hlavka takmer rozvita.

A cïm dlhsie ju mas,
tym viac sa ti zda krasna,
ohuruje vonou, rada, ked pada dazd,
napije sa, nestaci jej vaza.

Omamuje ta, vsade so sebou ju citis,
jej trne ti uz nic nehovoria,
dokonca sa bojis, ze ich znicis,
ze tvoja voal a cnosti povolia.

A cas plynie,
na ruzu stale pada zivy dazd,
vone ako motuzy nove vinie,
ze na seba zabudnes az.

No ruza casom,
tak ako ine,
ista si svojou krasou,
pomaly hynie.

Najprv je makksia
a lupen po lupeni odpada
neskor je hnedsia,
kde spociva jej krasa?

Ako lupen odpada,
citis krivdu, ze je mensia,
a co bolo ukryte na povrch vychadza,
vnutri ta nemoze byt vacsia.

A s poslednym lupenom
slnko za obzor zapada,
ze mala tolko lupenov,
to bola jej krasa.

Ostala mrtva, nema nic!
A predsa, par vecnych trnov,
lupene ruzi su obycajni gyc,
jak zakryvat obrysy ruzovou vlnou.

Z vone ostal smrad,
vsade bordel, lupene opadane,
a majitel, ja? Ten co ma.
Prsteky dopichane.

A zivy dazd na prsty kvapka,
ostal si sam, zivota davac,
na prstoch dazda posledna kvapka,
kto si, ked len davas?