Basnicky.sk

Volám sa Fibi. Mám 19 rokov. Sú tomu už tri roky čo ma sem zavreli. Prestala som komunikovať. Jediné čo stváram je písanie listov. Tie ale nevedú nikam, píšem ich totižto len sama pre seba. Stále sa neviem vyrovnať s tým, čo sa stalo. Všetko sa to tak rýchlo zbehlo. Bola tma. Išli sme práve domov keď to prišlo. Pred nami sa zastavili traja pripití chlapíci. Boli dotieraví, nechceli nás nechať na pokoji. Rawen, moja priateľka, bola už riadne vytočená. Odmietli sme ísť s nimi na nejakú zábavu a tak nás začali obťažovať. Dvaja ma chytili a chceli zneužiť. Rawen držali a pohrávali sa s nožom po jej tele. Stále mám v hlave ich smiech. Tisli sa mi slzy do očí tak ako aj Rawen, no tá pozerala priamo do očí toho chlapa. Pomaly začal zarezávať nôž do nej. Podarilo sa mi dostať z rúk tých dvoch a v momente skočila po chlapovi, ktorý ju rezal nožom a bodla som ho doň. Šesť rán. Na mieste mŕtvy. Ostala som pozerať na to telo a bola v šoku. Rawen sa podlomili kolená a padla k zemi. Hneď som sa spamätala a pribehla k nej. Moc ma nevnímala. Rany, ktoré jej spôsobil boli dosť dlhé a hlboké. Vôkol nás kaluž krvi. Zavolala som záchranku. Tí zvyšní traja sa stihli zatiaľ vypariť. Spustil sa dážď. Stiahla som si ju k sebe a privinula k telu. Chytila som si ju do rúk, držala ju v náručí. Vravela jej nech vydrží, že som tu s ňou. Že mi na nikom nezáleží ako na nej, nech ma tu nenecháva. Že mi to nemôže urobiť, že to spolu zvládneme. Pamätám sa ako zdvihla hlavu, pozrela na mňa a povedala, že nikdy netušila, že dopadne takto biedne. Na to hodila ironický úsmev. Povedala, že ma má moc rada, natiahla sa ku mne. Moja tvár bola vzdialená od tej jej len milimetre. Chvíľku sme len takto boli, ticho bez slov a potom mi dala pusu. Posledné čo povedala bolo, že ju mrzí, že musela padnúť práve tá prvá pusa pri takejto situácii. Chytila ma za ruku, zavrela oči. Opustila ma. Umrela mi v náručí. Začala som strašne plakať. Stískala som ju a bola v akomsi tranze. Neverila som tomu, že sa to naozaj stalo. Kým prišla záchranka bolo už neskoro. Ležala som pri nej a nič nevnímala. Rozprávala som k nej. Úplne ma to zložilo. Ešte teraz to mám pred očami. Je to ako len včera. Prišla sanitka. Nabrali nás obe, no to boli posledné chvíle, keď som ju videla. Hľadela som na ňu a strašne plakala. Vzali ma na výsluch. Povedala som čo sa stalo. Od vtedy ma už nepočul nikto ani len prehovoriť. Psychicky som sa zrútila a zavreli ma na psychiatriu. Chodili aj chodia za mnou rodičia či priatelia no už pomenej. Len tu tak sedím a vnímam, ako sem za mnou chodí stále menej ľudí. Verím, že raz príde deň, keď sem za mnou už nik nepríde a môj život, moja identita, sa stane minulosťou.