Basnicky.sk

Bolo raz jedno dievča, ktoré spoznalo, že je aj čosi viac než len telo a myseľ, sex a láska. Začala svoju dušu objavovať, no čím ďalej zachádzala, tým nešťastnejší sa zdal jej svet. Videla vôkol seba chladné budovy, asfaltové cesty, autá a odpadky, žila v tomto svete a zabúdala na sny. Za jej mestom bol malý kúsok lesa. Chodila tam, objímala stromy, počúvala vtáčí spev, behala bosá po tráve. Myslíte, že bola šťastná? Necítila vôbec nič, stále myslela iba na špinu tohto sveta, špinavými prstami sa dotýkala kôry stromov, vydychovala jedom presiaknuté plyny áut, jej nohy boli asfalt na tráve. Ale les ju nikdy neopustil, nikdy sa jej neobrátil chrbtom, dával jej energiu, ktorú potrebovala. Ich vzťah bol zvláštny, ona len brala a les iba dával. Prečo bolo to dievča smutné? Pretože svoju dušu naveky spojilo so špinou sveta v ktorom trávila väčšinu svojho života. Hoci ju odmietalo, stotožnilo sa s ňou vo svojom smútku. Jej duša bola smutná tak ako bolo smutné ničenie prírody. Patrilo snáď jej zúfalstvo a smútok do sveta dokonalého mieru? Našla v krásnych zelených listoch stromov plač a slzy? Chcela len zomrieť a pritom vysekaný les bolo to, čo odsudzovala. Každý si môže vytvoriť svet v ktorom bude jeho duša žiť. Väzenia nejestvujú. My sme tými väzeniami..