Basnicky.sk

Vyšla som si von
Na prechádzku
S mojím psom.
Dal mi packu.

Kráčam tou ulicou
Ako aj vtedy,
Idem a nevnímam,
Hlavu mám v nebi.

Odtrhnem kvietok,
Dám si ho za uši
A jemný vietor
V srdci mi búši.

Všetko je presne také
Ako aj vtedy,
Keď som kolená
Mala od kriedy.

Vtedy som zbadala
Jednu krásnu vec-
Včela si spievala
Monotónnu reč...

Zbadala som kvapku rosy,
Ako kvitne,
Úsmev osy.
Neodbytnej.

Keď na to myslím,
Tvár sa mi smeje,
Slnko svieti v mysli,
Aj keď vonku leje.

A zrazu potknem sa
O biely obrubník.
No čo už- stalo sa,
V živote robíme veľa chýb..

Raz som tiež šla tadiaľto,
Tiež som sa potkla...
Veľmi to bolelo
A aj som zmokla.

Teraz som veľká,
Už ma to nebolí,
Nie je tu maminka,
Ktorá to zahojí.

Ale ajtak,
Tiež sa mi chce plakať,
Nie však od bolesti.
Ja len chcem spomínať.

Spomínať
A dýchať starú vôňu
Známej ulice,
Lúpať stromovú kôru.

Teraz tak rozmýšľam:
Ten strom je tu už dobre dlho...
Určite je veľmi starý,
A stojí tak stroho!

Cez slzy spomienok
Úsmev prikráča,
Z takýchto myšlienok.
No proste krása!