Basnicky.sk

Poznala som chlapca, ktory oci plne ziary mal,
no kruty osud mu usmev z tvare snal.
Skladal basne a zavse ich aj skryval,
mal svoj svet, v ktorom tajne snival.
Vesele oci uz nikdy viac som nevidela,
len jeho smutok v dusi som teraz vycitila.
Pytam sa ho, co ma okrem basni rad,
z odpovede - biele ruze - siel strach.
Minali sa dni, ked zaznel vo mne hlas vycitiek,
nenasla som ho uz sediet nad knihou plnou basniciek.
Smutne vrby tisko k zemi sa sklanaju
a ja badam trslave ruky, co dusu do zeme vkladaju.
Posledny luc tepleho slnka ho pohladil po tvari
a ja viem, ta sa uz nikdy usmevom nerozziari.
Presli dni, ba aj mesiace,
no jeho slova z mysle zmazat nevladzem.
Listie zo stromov uz opadlo a prichadza zima,
biele ruze v dlaniach zvieram, zvadnute ich zdviham.
Chcel v zivote vela dokazat, no zivot k nemu zachoval sa ako snob,
moja ruka sa mi zavse chveje, ked kladiem ruze na jeho hrob...