Basnicky.sk

keď mi raz príroda odovzdala jedno posolstvo,
pochopil som to ako intímne vyznanie.
veď čo môže byť krajšie
ako prebudiť sa do sveta
plného kryštalických korún stromov a plachých sĺnc?
áno, padá hmla a mrzne
a ja v napätí očakávam výsledok tejto nočnej metamorfózy.
hľadiac, pri prechádzke nocou, na pavučiny konárov
stojace v ceste svetlu pouličných lámp,
prebúdza sa vo mne neskonalá túžba vyzliecť sa
a odovzdať sa tomuto čaru.
ach fraktály,
tie fraktály čo robia prírodu dokonalou.
tieto fraktály, drahá priateľka, dávajú človeku,
tomu úbohému stvoreniu na oltár znamenie,
že už je schopný pochopiť ju.
a čo človek ponúka prírode na oplátku?
každé ráno, slnko pri svojom výstupe,
zahalené v mraku mŕtveho prachu,
radšej zastaví svoje snahy
ohriať tieňom stúpajúceho dymu zahalenú zem.
a ja sa vydám do temnej krajiny zvečniť tento moment.
V Mysli!
V Pocite!
V Pocite, ktorý hovorí,
že príroda je natoľko silná
aby si uchovala svoje fraktály nedotknuté.
tu, v tejto krajine zameriam svoju pozornosť
na jemnosť týchto fraktálov a vtedy pochopím.

Pochopím kam smerujem.

--------vanitas vanitatum-------

...alebo keď prehovorila halucinácia:
ja: "a stále to isté..."
priateľ: "a stále to isté... drahý priateľu, kedy sa to skončí? ja už nevládzem"
ja: "nikdy sa to neskončí, naveky sa to do teba vlialo a musíš dovoliť, aby ťa to zmenilo. pretože beztak ťa to zmení, nie k horšiemu, k lepšiemu milý priateľ.. od teraz až kým sa nevrátiš k podstate svojej existencie to bude tvojou súčasťou a obaja raz pochopíme."

dobrú noc gluóny, aj tak nie ste fundamentálne...